Ilúzie: Zradná krv

16. Kapitola

S očakávaním som na neho pozrela. „Čo myslíš?" Spýtala som sa a potom som pozrela na prázdnu obrazovku. Mala by som sa ísť pozrieť za Michaelom, aby som sa uistila, či je v poriadku, no zdalo sa, že z toho vyviazol bez škrabnutia. Väčšie starosti som teraz mala o 750.

„Chceš vedieť, čo s ním bude, nie?" Spýtal sa ma Kazateľ a zapálil si cigaretu. Potom ležérnym krokom zamieril ku dverám. Rýchlo som ho nasledovala.

„Samozrejme, že to chcem vedieť. Mám ho predsa na starosti." Povedala som, akoby to bola samozrejmosť. Veď to aj bolo samozrejmosťou.

„Technicky... Mala si ho na starosti. No to je jedno. Nasleduj ma, nemám z toho dobrý pocit." Zamrmlal a vyšiel z mojej izby. Kráčala som za ním a zabuchla som dvere. Rýchlo som za sebou zamkla a kľúčik som prestrčila popod dvere.

Chvíľu sme kráčali v tichosti, chodbami sa ozývali len naše kroky. Kazateľ zastal a priložil si prst k perám, aby mi naznačil, nech som ticho. Nechápavo som na neho pozrela, no potom som to začula aj ja. Spoza rohu sa ozývali nejaké hlasy.

„To nie sú dozorcovia..." Zašepkal Kazateľ a ešte chvíľu počúval. „Nerozoznávam tie hlasy, musí to byť niekto zvonka." Povedal a ja som na neho nechápavo pozrela.

„Ako to myslíš?" Zašepkala som a snažila som sa začuť, o čom sa rozprávajú. Bolo jasné, že sa k nám približujú. Kazateľ ma schmatol za rameno a potiahol ma do prvej odomknutej miestnosti, na ktorú sme narazili. Tam ma pustil a priložil ucho k dverám.

„Pravdepodobne sa sem prišli pozrieť tí najštedrejší sponzori. Občas sem chodia... Samozrejme, ak sú tu, znamená to, že po chodbe sa motá až príliš veľa vojakov. Nedostaneme sa tam bez toho, aby si nás všimli." Zamrmlal a potiahol si z cigarety.

Skutočne musel fajčiť aj v takejto situácií?

Odtiahol sa od dverí a pozrel na mňa. Na jeho tvári sa zjavil široký úsmev. Ten úsmev sa mi nepáčil, vyzeral nebezpečne.

„Mám nápad." Povedal a oklepal popol z cigarety. „Zakrič o pomoc."

Nechápavo som na neho pozrela. „Čo si-?" Nestihla som dopovedať, pretože ma schmatol za vlasy a ťahal ma ďalej do miestnosti.

„Dopekla, pusť ma! Zabijem ťa!" Zakričala som a on ma sotil za záves v strede miestnosti.

Prevrátil očami. „To nebolo práve kričanie o pomoc, ale mohlo by to stačiť." Uškrnul sa a prešiel k dverám. Postavil sa vedľa nich a striehol, pripravený ako šelma pri love, kým sa zjaví jeho korisť. Počula som kroky približujúce sa k tejto miestnosti, boli rýchle a ťažké.

Musela som uznať, že to bol dobrý nápad, no aj tak to bolelo a mohol mi to jednoducho vysvetliť.

Dvere sa rozleteli a do miestnosti vošiel muž odetý v čiernom, s kuklou zakrývajúcou jeho tvár a samopalom v ruke. Kazateľ zabuchol dvere a skôr než si to ten úbohý muž uvedomil, Kazateľ mu vyvalil samopal z ruky. Vytiahla som svoju dýku a skôr než muž stihol zakričať, zabodla som mu ju do krku. Bola to čistá práca. Pocítila som bodnutie svedomia. Ten muž mohol byť niekoho manželom a otcom... No teraz nebol čas na ľútosť. Pozrela som na Kazateľa.

„Si dobrá." Povedal pochvalne, ako učiteľ hrdý na žiaka. Prikývla som a sledovala som, ako mužovi sťahuje kuklu a nasadzuje si ju na hlavu.

„Muselo to byť potichu." Povedala som a utrela som ostrie dýky do svojich riflí. Bolo to jedno, tu sa človek krvi nevyhol.

Kazateľ sa prezliekol do oblečenia toho muža a vzal aj samopal.

„Milujem kostýmy." Uškrnul sa a ja som uznanlivo prikývla, keď som ho uvidela tak oblečeného. Nebola šanca rozoznať ho od toho strážnika.