Ilúzie: Zradná krv

36. Kapitola

Otvorila som oči a potom som ich znovu zavrela, pretože ma oslepilo ostré svetlo. Kde som to bola? Znovu som sa pokúsila otvoriť oči, ale tentoraz opatrne, len na tenkú škárku, aby sa prispôsobili svetlu. Bola som v dlhej chodbe, pri stenách boli pohádzané roztrhané knihy a obrazy. Aj po stenách boli chaoticky povešané obrazy, mnohé z nich mi boli povedomé, akoby som ich už niekde videla. Svetlo prichádzalo spredu, z otvorených dverí na konci chodby. Pomaly som k nim kráčala a snažila som sa skúmať obrazy. Na niektorých boli vyobrazený ľudia, ktorý mi boli povedomí, no boli tam aj ľudia, ktorých som poznala. Na jednom z obrazov bola Gabriel, dokonca sa mi zdalo, že som zazrela aj Minu. Bolo to zvláštne, ako bolo možné, že tu boli na obrazoch zachytení ľudia, ktorých som poznala? Za sebou som začula kroky a rýchlo som sa otočila. Bol tam on, Nathaniel. Ruku držal vystretú pred sebou, aby ho neoslepilo ostré svetlo.

„Čo je toto za miesto?"Spýtala som sa zvedavo. Cítila som sa tu zvláštne, akoby som toto miesto poznala, akoby som tu už niekedy bola.

„Je to jadro. Tvoje jadro." Povedal a prešiel ku mne.

Pozrela som na neho a potom na obraz zavesený na stene. „Takže tie obrazy... Sú to moje spomienky?" Spýtala som sa zvedavo. Nič by ma už neprekvapilo, bola som už ďaleko za hranicou prekvapenia. Teraz by na mňa mohol pokojne vyskočiť drak a ja by som ani len nemykla brvou.

„Áno. Sú to veci, ktoré si pamätáš. Je tu obsiahnutých takmer osemnásť rokov." Povedal potichu a chytil ma za ruku. „Nemôžem to zastaviť, tak to ukončime."

Pozrela som na neho a prikývla som. Vedela som, že tam, v tom svetle, je niečo, čo potrebuje dostať. Niečo, čo mi malo ublížiť. Teraz som to už vedela, ale nehnevala som sa. Nerozumela som pochodom mojich myšlienok, ale niektoré veci som chápala. Niečo mi hovorilo, že nemám ísť ďalej, že to, čo sa stane ďalej, bude zlé... Vedela som to, ale chcela som ísť ďalej. Nech to bolo čokoľvek, malo to ukončiť toto trápenie. Chcela som to skončiť kvôli nemu. Niečo mi hovorilo, že nemá na výber, že ma tam musí dostať. Nechcela som mu to sťažovať, mala som pocit, akoby mi už prestalo záležať na mojom osude. Teraz mi išlo len o to, aby som pomohla jemu. Všetky tie reči o zachránení svetov... Nie, išlo len o jeho záchranu.

„Poďme to ukončiť." Usmiala som sa a vykročila som. Svetlo bolo stále agresívnejšie, no ja som sa mu nesnažila uniknúť. Naširoko som otvorila oči a nechala som svetlo, aby mi ich vypaľovalo. Nebolo to skutočné, moje telo nebolo skutočné.

Dostali sme sa ku dverám a ja som vošla dnu. Svetlo poľavilo a ja som si mohla prezrieť miesto, kam sme vošli. Nebola to izba, vyzeralo to skôr ako nejaká kupola. Jej steny boli biele, ale mihali sa na nich obrazy, moje najcennejšie spomienky. Boli tam momenty s Minou, ale aj stovky obrazov Nathanielovej tváre. V strede miestnosti bola truhlica omotaná ťažkými reťazami. Pozrela som na Nathaniela. Jeho oči sledovali mihajúce sa obrazy na stenách a jeho tvár bola nečitateľná. Alebo sa o to aspoň snažil, no jeho oči ho prezradili. Videla som do jeho vnútra.

„Toto je skutočné... Nečakal som, že tu uvidím seba." Povedal a ja som sa smutne usmiala. Náhle som si uvedomila ďalšie veci. Predtým som bola prinútená milovať ho, ale potom to prišlo samé - úplne prirodzene. Malo to byť vykonštruované, ale stalo sa to skutočnosťou, keď som zistila, aký je. Nevedela som, odkiaľ prišlo to zistenie, no mala som pocit, že sa moja myseľ rúca. Ozvalo sa zahrmenie a miestnosťou otriaslo. Bola som vo svojej mysli, samozrejme že sa rúcala.

Pozrela som na truhlicu uprostred všetkého. Tam bolo to, čo potreboval. Cítila som, ako vzduch oťažieva, ako moje telo oťažieva a pripútava ma k zemi. Moja myseľ bojovala proti mne, nechcela, aby som sa dostala k tej truhlici, bolo tam niečo, informácia, ktorú som zahrabala do svojej mysle tak hlboko, aby som sa k nej nemohla dostať ani ja.