Ilúzie: Zradná krv

8. Kapitola

Zabalila som sa do uteráka a vyšla som zo sprchy. Začula som zaklopanie a vzdychla som si. To mi nemôžu dať pokoj ani na pár minút? Prešla som ku dverám.

„Kto je?" Spýtala som sa.

„Mist, prišli sme pre teba, ideš do arény." Zamrmlal nejaký muž otrávene.

Vzdychla som si. „Mám na výber?" Spýtala som sa s nádejou.

„Absolútne nie. Otvor dvere, alebo ich vyrazíme a dotiahneme ťa tam nasilu."

Nepáčil sa mi ich tón. Rozprávali, akoby ma pozývali na čaj, pokojne a bez záujmu. Vôbec sa mi to nepáčilo.

„Dajte mi minútu, nech sa oblečiem." Povedala som a prešla som ku svojmu šatníku. Vytiahla som odtiaľ šaty, ktoré mi daroval Alexander a chvíľu som na ne nerozhodne hľadela. Prikývla som a rýchlo som si ich obliekla. Mala by som mu vyjadriť vďačnosť aspoň tým, že si oblečiem tie šaty. Bola som nervózna, skutočne nervózna... Teraz to už nebude s nováčikom, ako to bolo prvý krát. Stále som nebola dosť silná a pripravená, no nemohla som nič robiť. Nič som si neobúvala, cítila som sa lepšie bosá. Studená podlaha ma príjemne chladila na nohách, no inak sa mi zdalo, že celá horím. Určite to prehrám... Očakávala som to. Vyšla som zo svojej izby a zamkla som za sebou. Jeden z mužov sa na mňa usmial.

„Toto ti posiela jedna z tvojich sestier." Zamrmlal a podal mi kovovú guľu.

„Vďaka." Povedala som a zaplietla som si vlasy. Tú guľu som sa naučila používať, no občas sa mi stalo, že som ňou udrela aj seba, no ak nedostanem žiadnu zbraň, stále bolo dobré mať niečo, čím môžem útočiť. Dvaja dozorcovia ma viedli chodbami, až kým sme neprešli k dverám do miestnosti vedľa arény. Vošli sme dnu a oni na mňa s očakávaním pozreli.

„Veľa šťastia." Povedal jeden z nich a ja som prekvapene zdvihla obočie. Možno tu predsa len všetci neboli takí hrozní. Veď si robili len svoju prácu, určite dobre platenú... Vzdychla som si. „Vďaka." Povedala som a prešla som k dverám do arény.

Možno som týchto dozorcov odsúdila príliš rýchlo. Možno som mala byť milšia. Keď sa dvere otvorili, vošla som dnu. Chcela som to mať rýchlo za sebou. Prešla som do stredu arény a poobzerala som sa dookola. Na tomto mieste som bola len druhý krát, no mohla som povedať, že ho nenávidím. Snažila som sa zazrieť divákov, no sklo ukazovalo len odraz arény.

„Naša drahá 746, teraz už Mist, ktorá bola prijatá medzi valkýry, vošla do arény!" Ozval sa z reproduktorov komentátorov hlas. Čakala som, kým sa neotvorili dvere na druhej strane. Do miestnosti vošiel muž o polovicu väčší než ja. Pod jeho oblečením sa rysovali svaly a ja som zrazu pocítila strach. Postavil sa oproti mňa.

„Do arény práve vstúpil aj jej dnešný súper, Áres." Zvolal komentátor.

Prezerala som si toho muža, Áresa a snažila som sa potlačiť strach a nájsť nejaké jeho slabosti. Zdalo sa, že žiadne nemá a to mi naháňalo hrôzu. Samozrejme, nič som na sebe nedala znať.

Pozrela som mu do očí a uvedomila som si, že tam vidím neistotu. „Mina, dúfam že to dnes budeš brať vážne." Zamrmlal a ja som zdvihla obočie.

Čo do pekla..? Čo tu mali všetci s tou Minou? To tu boli všetci tak zdrogovaní, že ani netušili moje meno? Mist a Mina sa im predsa až tak nemohlo pliesť.

Predo mňa dopadla sekera a ja som ju zdvihla, konečne niečo poriadne. Rozbehla som sa proti nemu, skôr než mu stihol niekto poslať nejakú zbraň. „Som Mist a neviem o čom hovoríš!" Vykríkla som a sekla som proti nemu, no on sa jednoducho uhol.