Ilúzie: Zradná krv

12. Kapitola

Prudko som sa odtiahla od Michaela a zavrčala som. Pomaly som vykročila k neďalekému stolu.

„Ty suka..." Vrčala som a približovala som sa. Zdalo sa, že si ma všimla, pretože zdvihla hlavu a z tváre si odhrnula plavé vlasy.

„Ty skurvená..." Kráčala som bližšie a v hlave sa mi premietala spomienka na súd, na široký úsmev na jej tvári a víťazný pohľad v jej očiach. „Klamárska..." Zo stola, okolo ktorého som prešla, som vzala príborový nôž. Nevyzeral ostrý, no oči som jej s tým vypichnúť mohla. „Mrcha..." Dokončila som a zastala som pred Poltergeistovým stolom. Zdalo sa, že sleduje situáciu. Jeho kapucňa mu opäť zakrývala oči, no ja som mohla vidieť jeho pery vykrivené do pobaveného úškrnu. Popravde mi to bolo jedno. Bola som tak nahnevaná... Nie nahnevaná, bola som rozzúrená. Cítila som takú nenávisť, akú som ešte nikdy necítila.

Nela sa len usmiala a spoza pásu vytiahla pištoľ. Namierila ju na moju hlavu a zdvihla obočie.

„Oh, zdá sa, že sa konečne môžeme oficiálne predstaviť." Povedala a jej oči sa zúžili do úzkych štrbín. Všetko mi to došlo.

„Viem, kto si. Si dozorkyňa, ktorá si myslela že videla Minu vonku. Poverili ťa, aby si trochu vyšetrovala a ty si poslúchla. Nakoniec si proti mne vypovedala na súde a poslala ma sem za niečo, čo som neurobila. Si úbohá, klamárska špina, však?" Naklonila som hlavu a zaťala som zuby. Vedela som, že mám pravdu, no aj tak som čakala na odpoveď. Nezaujímalo ma, že má pištoľ, ani to, že všetci naokolo na nás pozerajú. Stisla som v ruke príborový nôž. Zabijem ju.

Usmiala sa a ukázala pritom všetky svoje dokonalé zuby. „O tom, že si to neurobila ty, by si moc nemala kričať. Vieš, keď si všetci mysleli, že si brutálna vrahyňa, mali aspoň nejaký rešpekt. A odhoď ten nôž, ja som tá, ktorá v rukách drží zbraň." Povedala nenávistne.

„Ale ty ma nezabiješ, však?" Usmiala som sa a pomaly som začala obchádzať stôl, aby som sa k nej dostala.

„Nezabijem ťa. To by bola škoda... Rada by som ťa ešte videla poriadne trpieť. To ale neznamená, že ti neodstrelím pár prstov, ak okamžite nepustíš ten nôž." Povedala a z jej očí sršala rovnaká nenávisť ako z mojich.

Neplánovala som ju poslúchnuť. To kvôli nej som tu bola, mala na tom ešte väčšiu zásluhu než Adam.

„No tak Nela, myslela som, že hra už skončila..." Zavrčala som a už som od nej nebola ďaleko. Namierila mi zbraňou na ruku a uškrnula sa.

„Máš poslednú šancu." Povedala.

Pocítila som, ako mi niekto chytil ruku a vypáčil mi z nej nôž. Nahnevane som sa otočila, pripravená udrieť toho, kto si to dovolil, no zastavila som sa, keď som zbadala, že to nebol nikto iný ako Michael.

„Prečo?" Spýtala som sa nechápavo a on pustil nôž na zem a objal ma.

„Nepotrebuješ ešte viac problémov. Odstrelila by ti pár prstov, nežartovala. Bola by si potom šťastná?" Zašepkal mi a začal ma ťahať preč z jedálne. Než som s ním odišla, otočila som sa a ešte raz som zazrela na Nelu.

„Zabijem ťa. Sľubujem, že ťa zabijem." Povedala som jej s prižmúrenými očami. Myslela som to vážne. Nič by mi neurobilo väčšiu radosť, než vidieť bezvládne telo Nely ležiace na zemy.

„Cítim to rovnako. Postarám sa o to, aby si skapala mojou zásluhou." Odvetila veselo a ja som mala čo robiť, aby som sa nerozbehla naspäť za ňou. Nikdy predtým som k nikomu necítila podobnú nenávisť.

Michael ma držal za ruku a ja som sa snažila upokojiť. Ťahal ma preč z jedálne, po chodbách až k jeho izbe. Odomkol a ja som vošla dnu. Vzdychla som si a sadla som si na jeho posteľ.