Ilúzie: Zradná krv

30. Kapitola

V tichosti sme sa vracali do Nathanielovej izby a ja som ho stále po očku pozorovala. Bolo fascinujúce sledovať, ako jeho oči behajú po okolí a hľadajú aj najmenší náznak nebezpečenstva, jeho svaly napnuté, akoby mal každý chvíľu začať bojovať. Nikdy predtým som si to nevšimla, ale nikdy som ani nemala šancu na pozorovanie z takejto blízkosti. Snažila som sa zoškrabať si zaschnutú krv spod pery, no nešla dolu tak rýchlo, ako som očakávala. Ignorovala som zvedavé pohľady ľudí kráčajúcich naproti, aj keď som z nich nemala dobrý pocit. Museli sme vyzerať skutočne zvláštne, keď sme tak kráčali, každý vo vlastných myšlienkach, špinaví od krvi a toho bordelu, v ktorom sme sa váľali, nehovoriac o tom, že Nathaniel bol od pása nahor nahý a ja som mala na sebe jeho tričko. V tomto jasnom svetle som mohla zrátať všetky biele jazvy pokrývajúce jeho hruď a veru ich nebolo málo. Musel si toho prežiť dosť.

Vzdychla som si a Nathaniel sa na mňa pozrel. „Je všetko v poriadku?" Spýtal sa potichu a ja som zdvihla obočie.

„Zdá sa, že máš všetko zmonitorované, tak mi ty povedz..." Zamrmlala som a aj samú ma prekvapilo, ako útočne znel môj tón. Nevedela som, prečo som sa zrazu cítila tak podráždene. Nebola som na neho nahnevaná , len som sa cítila mierne iritovaná z toho, že tu stále musím trčať s týmito ľuďmi a aj napriek zmene v mojom vnútri tu vonku ostávalo všetko nezmenené.

Nathaniel zastal a chytil ma za ruku, aby ma zastavil. Vytrhla som si ruku z jeho zovretia a zastala som.

„Tak, čo sa deje?" Spýtal sa a v jeho očiach som zazrela záblesk zvedavosti.

Znovu som si vzdychla a pokrútila som hlavou. Ja sama som bola zmätená zo svojich pocitov, preto som nechcela zmiasť aj jeho. „Nič... Len ma začínajú desiť všetky tie veľavýznamné pohľady naokolo. Začínam mať pocit, že nás zámerne sledujú... Akoby niečo vedeli." Zašepkala som a Nathaniel sa rozhliadol naokolo. Bola to pravda. Všetci, čo prechádzali okolo nás utíchli a ich hlavy sa k nám otáčali, akoby nás museli sledovať. Hlavy niektorých sa otáčali až do nepríjemných uhlov a skutočne vyzerali desivo. Videla som na Nathanielovej tvári, že ho to znepokojilo rovnako, ako mňa.

„Myslíš, že za to môže Adam?" Spýtala som sa potichu a spoločne sme rýchlym krokom vykročili preč. Zdalo sa, že na chodbe vedúcej k Nathanielovej izbe nikto nebol a tak som si s úľavou vydýchla.

„Nie. Toto nerobí Adam... Adam nedokáže ovládať ľudí takýmto spôsobom. Avšak niekto to dokáže." Precedil pomedzi zuby a zaklopal na dvere do svojej izby.

Pochopila som. Vedela som o osobe, ktorá mohla mať na ľudí podobný vplyv. Čierna vdova... Netušila som, čo je tá žena zač, ale desila ma. No dala mi nápad... Musela som o tom ešte popremýšľať, ale zdalo sa, že nám to pomôže pri úteku.

Dvere pred nami sa otvorili a v medzere sa zjavila Kazateľova hlava. Vyzeral unavene. Jeho vlasy boli stiahnuté do strapatého copu a zdalo sa, že namiesto gumičky použil ruženec.

Nathaniel zdvihol obočie a kývol hlavou k ružencu. „Skvelé využitie. Vidím, že berieš svoju vieru skutočne vážne." Zamrmlal sarkasticky a Kazateľ si priložil prst ku perám. Odstúpil od dverí a nechal nás vojsť dnu. Oči mi okamžite padli na Nathanielovu posteľ, na ktorej spali Mina a Sam. Kazateľ na nás pozeral so zdvihnutým obočím a úsmevom, ktorý hovoril, že on o všetkom vie.

„Nečakal som, že budete vyzerať takto hrozne, aj keď nie som ani veľmi prekvapený." Zašepkal a kývol hlavou k obrazovkám so záznamami kamier. „Dnes ste natočili svoje prvé porno. Ako sa cítite? Podľa môjho osobného názoru to bolo až príliš sado-maso, ale kto som ja, aby som o tom rozhodoval?" Zasmial sa potichu a ja som na neho hodila vražedný pohľad. Teraz by som možno mala cítiť hanbu, alebo niečo podobné, ale mne to neprekážalo. Veď to bolo prirodzené, nemala som sa za čo hanbiť. Len som dúfala, že to nevidela Mina, to by mohol byť problém.