Ilúzie: Zradná krv

29. Kapitola

Kráčali sme chodbami a ja som si uvedomovala zvedavé pohľady ľudí, okolo ktorých sme prechádzali. Aj na mieste, akým bolo toto, bolo nezvyklé vidieť niekoho, ako nesie telo zabalené do krvavej plachty. Okrem toho, bolo rovnako nezvyklé, aby videli Poltergeista v niekoho spoločnosti. Vlastne ešte nezvyčajnejšie bolo vidieť Poltergeista bez kapucne, ktorá mu obvykle zakrývala tvár. Možno ani len nevedeli, že to je on. Všetka tá pozornosť ma desila. Do cesty nám vošlo pár ľudí a my sme museli zastaviť. Nepoznala som ich, pravdepodobne patrili k nejakej neveľmi známej skupine. Boli tam traja muži a jedna žena. Ich postoje boli napäté a v tvárach som im videla bezdôvodnú nenávisť a hnev. Nathaniel na mňa pozrel a ja som spoza jeho pása vytiahla nôž, ktorý bol ešte stále od krvi.

„Čo chcete?" Spýtala som sa a videla som, ako ich pohľady prebehli po mne a noži v mojej ruke. Nevyzerali zdržanlivo, mala som pocit, že sa na nás každú chvíľu vrhnú. Museli byť veľmi hlúpi, keď chceli bojovať s Nathanielom.

„Koho je to telo a kam ho nesiete?" Spýtal sa jeden muž z tej skupiny, pravdepodobne ich šéf. Zdalo sa, že ho to ani len nezaujíma, len sa snaží nájsť zámer ku konfliktu.

Zdvihla som obočie. „A to ťa trápi prečo?" Uškrnula som sa, aj keď mi nebolo všetko jedno. Nemohla som im ukázať slabosť. Museli vedieť, že sa ich nebojím. „Uhnite nám z cesty."

„Nesnaž sa byť drzá, maličká, pretože môžeš dopadnúť zle!" Povedal ten muž a vykročil ku mne, pričom z vačku vyberal skladací nôž. Bol taký sebavedomý, alebo bol skutočne hlúpy? Nevedela som, ktorá z týchto možnosti je správna, vedela som len to, že sa musím postarať o naše bezpečie.

„Postarám sa o nich," povedala som Nathanielovi a uhla som sa nožu toho muža, ktorý smeroval na môj krk. Nebol veľmi rýchly, ani nevedel profesionálne narábať so svojim nožom.

Nathaniel na mňa pozrel a uškrnul sa. V jeho očiach neboli žiadne obavy. Nevidel nebezpečenstvo, veril, že títo muži pre nás nepredstavujú žiadnu hrozbu. „Zvládneš to?" Spýtal sa, aj keď mi očividne dôveroval a ja som sa zasmiala.

„Nedôveruješ mi?" Spýtala som sa, len pre pobavenie okoloidúcich a prešmykla som sa popod ruku toho muža. Popri tom som mu bodla do boku, prudko a rýchlo a hneď som nôž vytiahla z jeho tela. Bolo by hlúpe nechávať ho zapichnutý. Znamenalo by to, že som stratila zbraň a aj to, že som spomalila krvácanie tým, že nôž bránil úniku krvi. Predsa len som sa tu dole niečo naučila. Muž klesol na kolená a ja som nečakala. Nôž som mu zapichla do krku a potiahla som, takže som mu prakticky vytvorila v krku veľkú dieru. Chcel niečo povedať, ale jediné zvuky, čo vydával, bolo chrapčanie a bublanie vytekajúcej krvi. Otrela som nôž o jeho rameno, potom som ho skopla na zem a sledovala som, ako sa tam zvíja a rukami obopína svoje hrdlo, snažiac sa zastaviť krvácanie. Už mu nezostávalo veľa času. Nebolo mi ho ľúto, tento muž vyprovokoval konflikt. Bol plný arogancie a prehnanej sebadôvery, ktorá ho donútila postaviť sa nám do cesty. To on ma prinútil zdvihnúť proti nemu zbraň, ja som sa len bránila. Pozrela som na jeho kamarátov. „Má ešte niekto chuť dnes umrieť?" Spýtala som sa s úsmevom- chcela som ich vydesiť, ukázať im to, že som nebezpečnejšia ako oni- a sledovala som ich zhrozené výrazy. Zdalo sa, že takýto záver neočakávali. Začali krútiť hlavou a dali sa na útek. Pozrela som na Nathaniela. V jeho očiach bol opäť ten pohľad plný túžby a ja som zdvihla obočie.

„Už nie si tým bezbranným dievčatkom, ktorým si bola, keď si sem prišla," povedal s prižmúrenými očami a jeho pery sa roztiahli do úsmevu.

„Takže ty si ma sledoval už od začiatku?" Spýtala som sa a zastrčila som mu nôž za pás.

„Samozrejme. Hneď ako som ťa uvidel som vedel, že si to ty." Povedal a vykročil ďalej. Prekročila som teraz už mŕtveho muža a nasledovala som Nathaniela.