Ilúzie: Zradná krv

35. Kapitola

Prebúdzať sa vedľa Nathaniela bolo zvláštne, bolo to, akoby som skutočne bola v bezpečí. Otvorila som oči a ocitla som sa mu tvárou v tvár. Vyzeral, že bol už dlhšie hore, jeho oči ma zamyslene pozorovali. Usmiala som sa na neho a jeho oči sa jemne zúžili.

„Ako dlho na mňa už pozeráš?" Spýtala som sa a preplietla som si prsty s jeho prstami.

Uškrnul sa. „Asi hodinu."

Cítila som, ako sa mi do líc nahrnula krv. Potom sa ozvalo hlasné zaškvŕkanie môjho brucha. Nechápavo som pozrela na svoje brucho a potom som si uvedomila, že si ani nepamätám, kedy som naposledy jedla.

„Musíš umierať od hladu." Zamrmlal Nathaniel a vstal z postele. Hodil na seba nejaké oblečenie a sklonil sa k zemi.

„Čo to robíš?" Spýtala som sa, keď som uvidela, ako zápasí s jednou z drevených obkladačiek na zemi. Zdalo sa, že konečne povolila a on ju jednoducho vytiahol. Načiahol sa do diery v podlahe a vytiahol odtiaľ niečo, čo pripomínalo kušu, ale takú, akú som ešte v živote nevidela. Bola to jedna z tých moderných kuší, tých čo majú všelijaké vymoženosti, o ktorých som ja nemala ani poňatia.

„Pripravený na všetko." Uškrnul sa Nathaniel a láskyplne pohladil kušu.

Zasmiala som sa. „Takže ideš uloviť raňajky?" Spýtala som sa. Zdalo sa mi to také... Nereálne. Bolo to zvláštne, byť sami, starať sa o seba. Všetko bolo zrazu také jednoduché, ale vedela som, že bez Nathaniela by som tu vonku neprežila viac než týždeň. Ja sama by som si nebola schopná ani len zaopatriť jedlo.

„Presne. Za takú hodinku budem späť." Povedal a vyšiel z chatky. Chvíľu som za ním pozerala a potom som sa opäť zvalila na posteľ. Bolo toho tak veľa. Teraz, keď som bola v bezpečí, som si mohla dovoliť spomínať na všetko, čo sa stalo. Spomienky na môj život tam dole boli kontrastné. Zažila som tam krásne chvíle, no aj najhoršie chvíle môjho života. Zažila som tam strach, hnev, bolesť... Ale aj radosť, lásku a nádej. Stretla som ľudí, ktorých budem milovať do konca života, no zároveň som stratila ľudí, s ktorými som chcela prežiť svoj život. Gabriel, dvojičky, Michael, Eli.... A zo všetkých najdôležitejšia... Mina. Jej hlas a obraz jej tváre rezonovali v mojej hlave. Porušila som sľub, ktorý som jej dala. Sľúbila som jej, že sa dostaneme spolu von, že jej ukážem skutočnú oblohu. Nemohla som to však splniť. Zabránil mi v tom Adam. Pocítila som príval hnevu. Tak veľmi by som sa chcela pomstiť, no to nebolo možné. Nemohla som ho poraziť, nemohla som ho zabiť. Ako ublížiť niekomu, kto sa vyžíva v bolesti? Ako zabiť niekoho, kto nemôže byť zabitý? Jediná možnosť bola splniť svoje poslanie, to bola jediná pomsta, ktorú som mohla použiť.

To, čo vravel Kazateľ, o iných ja v iných svetoch... Musela som ich zničiť a tak ukázať tomuto Ničiteľovi, že prehral vo svojej vlastnej hre. Nevedela som ako, no vedela som, že to musím zvládnuť. Ale nehovoril mi Kazateľ, že to všetko bol len výmysel? Nevedela som, čomu veriť.

Ešte asi pol hodinu som sedela na posteli a potom ma to prestalo baviť. Zdvihla som sa a začala som skúmať chatku. Okrem pár obrazov na stenách tam nebolo nič zaujímavé, aspoň nič, čo by upútalo moju pozornosť. Prešla som ku stolu v rohu miestnosti. Bolo na ňom položených pár kníh, nepoznala som ani autorov, ani tituly. Moju pozornosť však upútal zošit pohodený pod stolom. Načiahla som sa poň a opatrne som ho chytila do ruky. Otvorila som zošit a zrak mi padol na neúhľadné písmo. Musel to byť Nathanielov denník.

Začala som čítať prvú stranu.

'Ako dlho ešte budem musieť čakať? Mám pocit, že ubehlo tisíc rokov, no mohol to byť aj týždeň. Neviem, jediné, čo viem, je to, že ešte nenastal správny čas. Cítim ju, je ďaleko, ale ja ju cítim, akoby bola pri mne. Tak veľmi sa túžim vybrať za ňou, dotknúť sa jej, cítiť ju vo svojom objatí, bozkávať ju. Ale ešte nenadišiel správny čas. Je moc mladá, koľko vôbec má rokov v tomto živote? Príliš málo na to, aby som ju šiel hľadať. No to čakanie ma ničí. Neviem, čo robiť. Mám tu sedieť? Len sedieť a čakať? Cítim to nutkanie, cítim, ako na mňa kričí moje staré ja. Káže mi ničiť, zabíjať, nájsť ju a ublížiť jej. Roztrhať ju na kusy a nájsť Kľúč. Ten Kľúč... Prečo je tak dôležitý...? Prečo vôbec chceme všetko zničiť? Tak veľmi sa snažím. Zabarikádoval som okná z vonku. Zamkol som dvere a kľúč som zničil. Nesmiem...