Ilúzie: Zradná krv

5. Kapitola

Zoskočila som z postele a pomaly som prešla ku dverám. Znovu sa ozvalo zaklopanie.

„Kto tam je?" Spýtala som sa a zadržala som dych. Mala som strach, po tom všetkom, čo mi povedala Gabriel. Mohol to byť hocikto a každý tu bol nebezpečný.

„To som ja Michael. Pustíš ma dnu?" Spýtal sa a ja som neisto chytila kľúč. Stále som bola v tenkých bielych šatách, ktoré mi obliekli pred vstupom do arény a určite som vyzerala hrozne unavene. Pokrútila som hlavou, prečo vôbec uvažujem nad tým, ako vyzerám? Mala by som skôr rozmýšľať nad tým, či mi nechce nejako ublížiť...

„Nechcem ti ublížiť. Niečo som ti priniesol." Povedal, akoby mi čítal myšlienky. Nakoniec som sa mu rozhodla veriť.

Vzdychla som si a odomkla som dvere. Otvorila som ich a nechala som ho vojsť dnu. Vyzeral tak uvoľnene, akoby sa vôbec ničoho neobával. Jeho košeľa bola rozopnutá a jeho vlasy trochu strapaté. Usmial sa na mňa a potom sa ležérne rozvalil do môjho kresla. „Sledoval som tvoj zápas." Povedal a ja som si sadla do tureckého sedu na moju posteľ.

„To ste ho sledovali všetci alebo čo?" Spýtala som sa trochu otrávene. Nepáčilo sa mi, že ma niekto videl, ako bezmocne pobehujem po aréne.

„Mnohí sme boli zvedaví. Si veľmi zaujímavá a ako si predviedla, aj šikovná." Uškrnul sa Michael a ja som zdvihla obočie.

„Šikovná? Veď som ani nebojovala." Zamrmlala som.

Pokrčil plecami. „Nemala si ako. Vystrelili si z teba, dostala si len nôž a on pritom dostal sekeru... No si rýchla a vieš sa uhýbať, to je dosť dôležité. Oháňať sa sekerou - to dokáže každý."

Prikývla som. To bola pravda. „Niekto ma zachránil..."

„Pravdepodobne je medzi divákmi niekto, kto ťa nechcel vidieť prehrávať..." Usmial sa Michael a vstal z kresla. Prešiel ku mne a usadil sa vedľa mňa.

„Pamätám si na svoj prvý zápas. Nedostal som žiadnu zbraň a chlap, ktorý stál proti mne dostal kosu. Ozajstnú veľkú kosu." Uškrnul sa Michael a ja som na neho prekvapene pozrela.

„Vyhral. Odsekol mi ruku a moja krv dopadla na zem..." Pokračoval a ja som pozrela na jeho ruku. Vyzerala v poriadku. Vyhrnul si rukáv košele a ja som uvidela jazvu pod jeho lakťom. Tiahla sa naokolo ako dokonalá kružnica.

„Prišili mi ju hneď po zápase." Vysvetlil mi, keď videl môj nechápavý výraz. „To mi pripomína, že tu pre teba niečo mám. Videl som, ako ti udrel sekerou do rebier. Dali ti len krém, však?"

Prikývla som a jemne som si prešla rukou po rebrách. Museli byť narazené, pretože hrozne boleli.

„Aj som si myslel. To by ťa bolelo ešte pár týždňov. Mám tu niečo, čo ťa uzdraví rýchlejšie." Povedal a z vačku vytiahol striekačku, v ktorej bola napustená nejaká červená tekutina. Nedôverčivo som pozrela na striekačku.

„Neboj sa, nechcem ťa otráviť. Je možné, že už od zajtra budeme spolu v týme, ak to Gabriel vyjde. Chcem ti len pomôcť." Povedal a ja som mu pozrela do očí. Hľadala som tam nejaký náznak klamstva, no nič som nenašla. Nakoniec som prikývla. Chytil mi zápästie a vystrel mi ruku. Potom mi ihlu zapichol do žili a ja som odvrátila pohľad. Namiesto toho som mu pozrela do tváre. Cítila som, ako mi do žili vypustil tú tekutinu a potom vybral ihlu. Už o pár sekúnd som cítila, že ma rebrá prestávajú bolieť. Fungovalo to rýchlo. „Čo to je?" Spýtala som sa zvedavo.

Michael pokrčil plecami. „Nejaká chemikália, je to špeciálne namiešané na to, aby nás to uzdravovalo. Kedysi sa to dalo kupovať za body, no teraz to zakázali... Musíme si to zháňať potajme. No dozorcovia aj tak vedia, že sa tu s tým obchoduje, ale nič s tým nerobia."