Ilúzie: Zradná krv

11. Kapitola

Adam na mňa pozrel so zdvihnutým obočím. „Skutočne chceš červenú drogu?"

Prikývla som. Potrebovala som predsa niečo, čo by mi pomohlo prečkať čas, ktorý tu musím sama stráviť.

„Nie si závislá?" Spýtal sa Adam a zamračil sa. „Vieš... Nenazýva sa to ‚droga' len tak pre nič za nič." Zamrmlal.

Rázne som pokrútila hlavou. Rozhodne som nebola závislá, len som toho trochu chcela... Bolo to také príjemné... Potrebovala som ďalšiu dávku. Keď som si uvedomila, na čo myslím, došlo mi, že možno som trochu závislá, no bolo mi to jedno, pokiaľ tu červenú tekutinu dostanem a navštívim raj. „Som v poriadku. Ak si to chceš u mňa vyžehliť aspoň trochu-"

„Dobre!" Odsekol a z vačku vytiahol malé puzdro. Otvoril ho a ja som uvidela asi päť malých injekčných striekačiek. Vzdychla som si, nemohla som si jednu z nich vziať, kvôli tej hlúpej kazajke.

„Mohol by si mi to pichnúť?" Spýtala som sa otrávene. Chcela som to čo najskôr...

„Nebudem ti rozopínať tú kazajku... Vieš koľko to trvá?" Prevrátil očami Adam. Začínala som byť naštvaná. Bola som tak blízko k šťastiu.

„Pichni mi to do krku!" Prikázala som mu a naklonila som hlavu.

„Si si istá? To je tepna, takže to znamená, že to bude mať omnoho silnejšie účinky..." Varoval ma, ale ja som ho už nepočúvala. Čakala som s naklonenou hlavou. Nakoniec si vzdychol a chytil jednu striekačku. Zapichol mi ju do tepny a vpustil do krvi tú červenú tekutinu. Potom si striekačku schoval naspäť do puzdra a pozrel na mňa.

„Takže mám odpustené?" Spýtal sa s nádejou.

Pokrútila som hlavou. „Nie. Ale nenávidím ťa trochu menej." Usmiala som sa. Mala som zlý pocit z toho, že som na neho taká protivná, no nezaslúžil si to? Ublížil mi... Nemohla som predsa všetko odpúšťať. Vravel, že ma sem nechcel dostať a že by ma odtiaľto rád dostal preč, no mohla som mu veriť? Mohla som tu vôbec niekomu veriť? Privrela som oči a užívala som si to príjemné teplo, keď sa droga rozlievala po mojich žilách.

„Nuž... To mi asi zatiaľ bude musieť stačiť. Tak dobre... Prídem pre teba, keď ti skončí tento trest, teraz mám ešte nejakú prácu." Povedal a zamieril k dverám cely. „Niekoho pošlem, aby ti odtiaľto poutieral tú krv."

„To nie je potrebné." Povedala som pokojne a v hlave sa mi ozvala nadpozemská melódia. Toto bolo nové. Začala som jemne kývať hlavou do rytmu tej dokonalej hudby. Ani som si nevšimla, kedy Adam odišiel. Sadla som si na zem do tureckého sedu a počúvala som tú hudbu. Mala som pocit, akoby som bola opitá... Takto som sa po červenej droge ešte necítila. Áno, cítila som tú eufóriu, no o chvíľu to už nebolo príjemné. Pocítila som závrat a zotmelo sa mi pred očami. Čo som to urobila?

Oblial ma studený pot a ja som úplne stratila zrak. Oči ma svrbeli, akoby sa mi v nich mrvilo tisíc červov. Zavrela som ich a cítila som, ako mi po lícach začínajú stekať slzy. Svrbenie neprestalo, no ja som si uvedomila, že to nie sú oči, bolo to niečo hlbšie. Otvorila som oči a svrbenie prestalo. Znovu som mohla vidieť. Dvere na chodbu boli otvorené a dnu svietilo tlmené červené svetlo. Vstala som zo zeme a zamierila som k dverám. Už som sa necítila zle, no ani eufória sa nevracala.

Kto otvoril tie dvere? Mohol to niekto urobiť, kým som mala zatvorené oči? A prečo by to vlastne niekto robil? Vyšla som zo svojej cely a takmer som sa potkla na mŕtvole ležiacej pred dverami. Znechutene som na ňu pozrela. Bola to jedna zo žien, ktoré ma vzali na toaletu, no nevyzerala akoby tu ležala len pár hodín... Po vyvalených očných buľvách sa jej prechádzali muchy a z obrovskej rany v jej krku vypadlo pár červov. A ten zápach... Ako som ho mohla necítiť? Bolo to hrozné. Ženine pery sa zachveli a ja som odstúpila. Nebála som sa, bola som si istá, že tá žena je mŕtva, no nepáčila sa mi predstava, že odtiaľ na mňa vyletí roj včiel alebo niečo podobné. Nakoniec spomedzi jej pier vyletel len jeden nočný motýľ. Bol nádherný, bol síce sivý a jeho telíčko bolo pokryté malými chĺpkami, no na jeho krídlach boli vyobrazené nádherné, žlté oči. Naklonila som hlavu a sledovala som motýľa. Zakrúžil okolo mňa a potom zamieril po chodbe... Zastavil a vrátil sa naspäť ku mne. Potom znova letel smerom, kam mieril na začiatku. Chcel snáď, aby som ho nasledovala? Bez rozmýšľania som vykročila za ním. Nehľadala som v tom nejaký význam... Nepotrebovala som nad tým premýšľať, aj tak som nevedela kam mám ísť. Motýľ krúžil okolo lampy nad dverami na konci chodby. Otvorila som ich a vošla som dnu. Aj nočný motýľ vletel dnu, no hneď ako preletel ponad prah dverí, spadol na zem. Nehýbal sa. Prekročila som ho a vošla som ďalej do miestnosti. Rozhliadla som sa okolo seba. Vyzeralo to ako ďalšia cela, no táto bola zanedbanejšia a špinavšia. Všade po stenách bola nastriekaná krv a nejaká zvláštna pulzujúca hmota, ktorá mi pripomenula vnútornosti. Bolo to... Živé?