Ilúzie: Zradná krv

27. Kapitola

Pozerala som na neho a on pozeral na mňa. Očami som prebehla každú jeho časť, každý kúsok jeho tela. Bol to on, stál tu predo mnou, živý a zdravý. Nebolo pochýb, že je tou istou osobou, ktorú som ešte pred chvíľou videla ležať v truhle, no zároveň bol iný. Vyzeral drsnejšie, jeho strapaté vlasy mali úplne bielu farbu a cez vonkajší kút oka mu prechádzala jazva. Jeho búrkovo-sivé oči boli ostražité a chladné, nevedela som z nich vyčítať vôbec nič. Zabodávali sa do mňa, ako dva oštepy. Aj jeho výraz bol iný, bol chladný a tvrdý, ako maska. Jeho pery boli vykrivené do krutého úsmevu, aký som u Nathaniela v druhom svete nikdy nevidela. Ale to nebolo všetko, aj jeho postoj a pohyby boli úplne iné. Tento muž bol lovcom, bojovníkom a ja som to vedela.

„To, že si Ničiteľ, si mi mohol povedať aj skôr... Nemusíš viac bojovať, môžem ťa urobiť dozorcom, alebo čo..." Mrmlal Adam a ja som ho počúvala len na pol ucha, pretože som všetku svoju pozornosť venovala mužovi stojacemu predo mnou.

„To nebude treba. Takto mi to vyhovuje." Povedal Nathaniel pomaly a jeho oči sa stále zabodávali do mojich. Jeho hlas ma prekvapil, aj keď som ho už predtým počula. Bol omnoho drsnejší, ako som si ho pamätala z druhého sveta.

Nevedela som, ako sa cítiť. Na jednej strane som cítila ohromnú radosť, bola som taká šťastná, že ho vidím, že je nažive a takmer na dosah. Na druhej strane som cítila bolesť. Nie len fyzickú bolesť, ktorá prichádzala z mojej ruky, cítila som aj duševnú bolesť, pretože tento muž nebol tým, koho som poznala. Mala som strach, pretože bol iný. Nebolo to tak, že by som tohto muža nemilovala... Nie, moje srdce sa išlo pretrhnúť od chvíle, kedy sa ho dotkli moje oči... Nathaniel mohol byť akýkoľvek, stále som ho milovala. Bolo to tak, naše duše boli spojené a ja som sa nemohla brániť pocitom, ktoré som k nemu cítila. Môj strach sa však točil okolo neho. Čo ak on mňa nebude mať rád? Čo ak to on necíti rovnako? Spomenula som si na naše stretnutia tu dole. Zachránil ma... Ale inak sa so mnou nesnažil nadviazať žiadny kontakt. Občas som ho zazrela, ako ma pozoruje, ale často som skôr mala pocit, akoby sa mi vyhýbal.

Z myšlienok ma vytrhol Adamov hlas. „Mohol by si jej vysvetliť, kto tu velí? Zmláť ju, ak to bude treba..." Povedal a na tvári sa mu zjavil široký úsmev. To by sa mu určite páčilo.

Zrazu sa ozvala ohromná rana a steny sa zatriasli, rovnako aj podlaha, na ktorej som kľačala. Nechápavo som pozrela okolo seba. Svetlá na chodbe sa zmenili na červené.

„ŽIADAME DOZORCOV, ABY SA DOSTAVILI DO SEKTORU D, KÓD VX, OPAKUJEM, DOZORCOVIA, DOSTAVTE SA DO SEKTORU D." Ozval sa hlas z reproduktorov na stene a Adam zdvihol hlavu.

„Dopekla... Človek tu nemá ani chvíľu pokoja..." Zamrmlal a vykročil preč, no po pár krokoch zastavil a naklonil hlavu na bok. „A ty Nela... Mala by si sa vrátiť do práce."

Len kútikom oka som zazrela, ako mu Nela ukázala stredný prst. Stále som pozerala na Nathanielovú tvár a obdivovala som jej dokonalé línie. Bol tak dokonalý... Chcela som sa ho dotknúť, presvedčiť sa, že je skutočný. Ani ma netrápilo, čo sa deje okolo mňa.

Keď sa Adam stratil za rohom, Nela sa snažila postaviť, ale kvôli postrelenej nohe jej to veľmi nešlo.

„Zmrd jeden..." Zanadávala Adamovým smerom a zaprela sa o stenu. Čakala som, že jej Nathaniel pomôže, boli predsa stále spolu, nie? No on sa na ňu ani len nepozrel, jeho oči boli stále upreté na mňa. Prešiel ku mne a chytil ma za rameno. Vytiahol ma na nohy a potom ma bez slova vtiahol do svojej izby. Sotil ma dnu a ja som si pritiahla krvácajúcu ruku ku hrudi. V jeho izbe bola tma, preto som len počula, ako cvakla kľúčová zámka. Potom Nathaniel zasvietil a ja som sa mohla poobzerať po jeho izbe. Bola rozhodne iná, než som očakávala. Jednu to stien pokrývali obrazovky. Bolo ich tam skoro toľko, ako v kamerovej miestnosti. Na niektorých obrazovkách boli kamerové záznamy z celého komplexu, na iných bežalo živé spravodajstvo zo sveta. Bolo to úžasné... Ako sa mu podarilo dostať sem všetko toto vybavenie?