Butterfly (BTSxGirl)✅️

32. Last play

V to ráno konečne prestalo snežiť. Obloha sa vyjasnila a teplé lúče slnka začali topiť ľadové pokrývky chodníkov a zábradlí. Mrazivý vietor, na ktorý už boli onej zimy zvyknutí, vystriedal zvláštne teplý južný vzduch a tak počasie, ktoré ráno prekvapilo obyvateľov, bolo predzvesťou niečoho ešte viac nezvyčajného.

Rodičia dvojičiek pricestovali v onen deň okolo obeda. Prim ich čakala na parkovisku pred internátmi spolu s Namjoonom. Nevedela ako veľmi jej chýbajú kým ich po tej nekonečnej dobe neobjala. V ten moment sa cítila ako malé dieťa.

Zašli spoločne na teplý obed, ktorý trval omnoho kratšie ako obaja dúfali. Prim by následne najradšej nasadla do auta, Yoongiho stiahla k sebe a spoločne by odcestovali na prázdniny ku nim domov. Veľmi mu chcela ukázať miesta a pláž v ich rodnom meste, o ktorej mu často vravievala.

V skutočnosti jej v tom nič nebránilo, až na jednu vec, ktorú musela pred odjazdom domov dokončiť.

Odohrať svoje predstavenie.

Bola neuveriteľne nervózna. Napätie v nej rástlo už posledný týždeň, ale dnešok bol bezmála najhorší. Bola nesvoja, spochybňovala svoje schopnosti, čas od času sa pristihla, ako si nedokáže spomenúť na vety v istých pasážach. Bolo to zlé. Strach ju začínal pantať a zmáhať. Musela ísť za ním.

„Taehyung!" skríkla len čo ho našla na vysokej stoličke v zákulisí, ako sedí pred zrkadlom. „Hľadám ťa už dobrých pár minúť. Som tak veľmi nervózna, povedz mi pár tých svojich útešných fráz ako minule, prosíím."

Tae si s ňou vymenil miesto pred zrkadlom a do ruky jej vložil plastový pohár so studenou vodou.

Ľudia navôkol boli v jednom kole. Hore-dole sa premávalo množstvo účinkujúcich, hľadajúc správne kostýmy, rekvizity a štetce na makeup. Leiko meškala a ich profesor lietal kade tade so šatkou okolo krku a pohárom kávy v ruke a opakoval povzbudzujúce slogany, ktoré boli síce milým klišé, ale vôbec nezaberali.

„Pokazím to," kňučala, „už si vôbec nič nepamätám. Zabudla som ktorá veta otvára prvú scénu."

„To je v poriadnu. Ja tiež," neodpustil si žart. „Pokazíme to spoločne, nenechám ťa ukradnúť si všetku pozornosť pre seba. Okrem toho, nezabúdaj že je to divadlo. Hráme naživo a pre všetkých, ktorí umenie milujú. A sme ľudia. Ľudia čo robia chyby. A práve to je na divadle tak krásne. Prirodzená krása, dokonalá nedokonalosť. Nezabúdaj, že to robíš, lebo si sa pre to narodila. Nie preto, aby si bola dokonalá. Ľudia milujú ľudí, nie dokonalé stroje."

„Mal by si robiť predslovy na školách. Si v tom veľmi dobrý."

„To máš pravdu," zaškľabil sa. „Dnes je tvoj veľký večer. Uži si ho. Neboj sa, nervozita k tomu patrí."

„Budeš so mnou?"

„Na každom kroku," pritakal. „Ale teraz by si sa mala ísť pripraviť. Skôr ako ti Sabi ukradne tie biele šaty. Môžem ti zbehnúť pre čokoládu do automatu ak by ťa to potešilo."

„Oh. To by bolo-."

„Prim!" zvolal náhle jej profesor. „Musím s vami hovoriť. Rýchlo."

Tá sa okamžite so smrťou v očiach pozrela na Taehyunga.

„Kľud, dýchaj," posmelil ju.

Prim sa zdvihla a nasledovala profesora do vedľajšej miestnosti.

„Priya, nastala menšia zmena plánu. Rozhodol som sa urobiť záver hry trochu... zaujímavejší."

„Prosím?!"

„Na, tu máte. Vezmite si to."

Prim pozrela na zbraň, ktorú jej podával.