Butterfly (BTSxGirl)✅️

38. Rain

Mesiac vystriedal druhý a po mnohých hluchých dňoch prišlo obdobie letných dažďov.

K večeru sa teplý letný vánok vystriedal so studeným vetrom, teplota klesla a na oblohe pribúdali sivasté mračná. Pomaly plávali po oblohe a zakrývali posledné lúče slnka. Búrka zväčša prichádzala okolo šiestej hodiny a rozpálené cesty a pláže schladila rúškom studeného dažďa.

Prim pozorovala ako sa počasie menilo z okna pri jej posteli. Jej izba nemala normálne okna, len strešné. Také čo sa vyklápali do priestoru. Sedela na posteli s kolenami prepätými k hrudi, hlavu opierala o stenu a tvár mala vsunutú v okennom priereze. Prežila tak väčšinu letných dní.

Pohľad zo strešného okna najvyššie položenej miestnosti domu jej poskytoval pohľad na strechy susedných domov a veľkolepé búrkové mračná plávajúce smerom k nej. Vietor jej prehŕňal vlasy a mihalnice, spopod ktorých pozorovala ako oblaky s vetrom postupne menia svoj tvar.

Hovorí sa, že človek nemôže na nič nemyslieť. Že naša myseľ je neustále v pohybe a aj keď sa veľmi snažíme, vždy sa nejaká myšlienka dostane do nášho vedomia.

Priya však mala hlavu celkom prázdnu. Plochými očami sledovala večer čo večer pravidelný príchod letnej búrky a na nič nemyslela. Hľadela na ohýbajúce sa konáre stromov, sčerenú hladinu mora a na prvé kvapky čo dopadali na strešné škridlice. Počúvala buchot plechov ohýbajúcich sa pod ťarchou silného vetra a brnenie šnúr z ktorých sa v poslednej chvíli zvešiavalo prádlo.

Kedysi mala rada dážď. Matne si spomínala na momenty jej života, kedy bola pri zvuku dažďa šťastná. Kedy mala rada pocit kvapiek dopadajúcich na jej vlasy a kožu a kedy sa chodievala počas letnej búrky prechádzať na pobrežie mora.

V ten sobotňajší večer prišla búrka o čosi skôr. Vietor sa prudko zdvíhal a svišťal po škridliciach a komínoch domov. Kvety ktorých vôňu si už nepamätala zatvárali svoje lupene a prvé studené kvapky začali buchotať na rozohriatu cestu. Sivý šum ulice náhle prehlušil hrom, a z ťažkých, tmavých oblakov sa behom sekundy spustil studený dážď, ktorý prehlušil všetko a všetkých.

Rovnako ako u Prim.

Zvuky a mračná ktoré videla z okna mohli byť rôzne, no v jej očiach bol každý večer rovnaký. Jej dni boli zahalené dažďom. Nič nepočula, nič nevnímala, nič sa jej nedotýkalo. Svet, aký poznala zmizol a nezostalo nič, len ticho.

Ako môže jedna spomienka zahaliť všetko ešte väčším tichom? Ešte väčšou tmou? V jeden moment si človek myslí že jeho hrad z kariet spadol, a v druhý zistí, že nie len že spadol, ale aj zhorel. A požiar nezaložil nik iný ako on sám.

Deň čo deň sedávala v okne jej izby a hľadela na svet očami, ktoré nič nevideli. Jej hruď sa pomaly dvíhala a viečka padali únavou. Dýchala tak potichu, že miestami zabudla, že ešte žije. Kvapky dažďa, ktoré jej však sem-tam spadli na kožu jej pripomenuli, že ešte stále patrí medzi živých.

Že jej telo ešte stále dýcha, že jej oči stále vidia a ruky brnia. Že jej slabá telesná schránka je to jediné, čo jej zostalo. A to jediné, čo ju tu ešte stále drží. Večné okovy samej seba.

Na okennú parapetu priletel motýľ. Asi sa chcel skryť pred búrkou. Prim padli oči na jeho belasé krídla a hlavou jej opäť presvišťali myšlienky, ktoré sa stali neoddeliteľnou súčasťou jej samotnej. Boli s ňou už tak späté, že ich ťarchu skoro necítila. Náhodné obrazy ako tento, jej ich však vždy spoľahlivo pripomenuli.

Motýlí efekt.

Všadeprítomný a večný. Starý ako ľudstvo samo.

Je toto ten jej motýlí efekt?

Táto otázka ju sprevádzala s každým výdychom, ktorý darovala svetu. Mizernému svetu, v ktorom zostala uväznená. Z ktorého nemohla vyviaznuť. V ktorom sa stala svojím vlastným zajatcom. Život ktorý si nepriala, ktorý si nezaslúžila a ktorý znenávidela.

Znenávidela všetko, na čo z toho okna hľadela. Všetko, na čo dopadol jej plochý zrak. Nemá žiadne právo žiť a hľadieť na veci vôkol seba. Človek ako ona, si nezaslúži byť na tomto svete. A napriek tomu, bola to ona, čo hľadela každý večer na svet z jej strešného okno.

Jej večný trest?

Bolo to napísané v deň jej narodenia?

Alebo to tak zariadil motýlí efekt?

Prečo sa to stalo? Prečo niekto má všetko a niekto zase všetko stratí? V jeden okamih, jedno mávnutie krídlami. Všetko je preč. Nič nezostalo. Len večná túžba chcieť vrátiť ten prekliaty moment späť. Urobiť iné rozhodnutie. Zachrániť ho. A tým zachrániť aj seba.

V ten osudný večer, keď mali autonehodu, Prim odišla spolu s ním. V ten večer vyhasli dva životy. Jeden výnimočný, ktorý si zaslúžil žiť. A druhý, bezvýznamný, ktorý zostal uväznený tu. Vo svete živých. Nepatril však nikam. Nemal svoje miesto. Žil aj nežil. A tak bol odkázaný na bezcieľne blúdenie.

Kvapky dažďa vraveli, že je živý. Že dýcha. No prázdny pohľad, bludná myseľ a vina vraveli, že kus Prim zomrel spolu s Yoongim. Niečo v jej očiach vyhaslo. Niečo, čo robilo Prim Priyou. Vec, čo sa v ten večer rozbila. Nielenže stratila jeho, človeka ktorému chcela dať svoj život, ale stratila aj samú seba.

Každý to videl.

A ona to vedela tiež.

To je jej osud? Žiť s touto ťarchou? S týmto sa narodila? Narodila sa ako nešťastie iného, ako tragický koniec?

Narodila sa ako...

Smrť?

Toto je ten motýlí efekt, ktorý ju dávno predtým mátal v snoch?

Prečo sa človek ako ona vôbec narodí? Prečo chodí po tomto svete? Prečo niekto, kto sa narodí ako smrť, môže večer čo večer pozerať von z toho mizerného okna, keď ľudia ktorých nadovšetko milovala to nedokážu?

V deň, čo ho stretla, spečatila jeho život. A zabila tým samú seba.

V momenty, kedy bola s ním najšťastnejšia, umierala. Umierali spoločne. A ona bude umierať navždy.

Pretože svet bez neho nemal zmysel.

Pretože jej osud je zomierať.

Lebo človek, ktorý sa narodí ako smrť, si nezaslúži nič viac, ako tiché a bolestné umieranie.

Milovala ho. A večer, kedy jeho život vyhasol, jej život odišiel spolu s ním.

A ani jeden sa už nikdy nevráti. 

***
Hello ❤

Dnes prichádzam asi s mojou najobľúbenejšou časťou😔❤

Nedá mi nepovedať že okrem písania týchto kapitol a veľkej depresie zo školy, to čo sa deje na Ukrajine je pre mňa hrozne ťažké. Keď si predstavím že by môj brat musel ísť bojovať  kvôli tomu že jeden človek už nevie ako sa udržať pri moci a ja by som doma čakala na list či sa ešte vráti a nemala žiadnu moc. Je to strašné a je mi z toho vážne zle😞🇺🇦

Držte sa a love you.
Xoxo.