Butterfly (BTSxGirl)✅️

36. Silence

Poznáte ten pocit keď všetko stíchne?

Keď veta, ktorá ako posledná pretne priestor, zhltne všetok zvuk? Ktorá umlčí všetkých a všetko, a po ktorej už nič nebude tak ako predtým?

Keď prídete o milovaného človeka? O niekoho, o ktorom ste presvedčený že vás už nikdy neopustí? Ktorý je tou bájnou časťou, ktorá vždy chýbala?

Je to ako kráčať v noci po schodoch. Postupne stúpate vyššie a vyššie, zdolávate schody ktorými ste chodili deň čo deň a poznáte ich naspamäť. Ich dotyk, ich zvuk, každý je vám tak známy. S istotou kráčate hore, no zrazu zistíte, že na poslednom mieste už nie je žiaden schod. A vy tak stúpite do prázdna.

Je to ten pocit prekvapenia že človek, ktorý tam vždy bol, už zrazu nie je.

Niečo ako zrkadlo, ktoré sa v jeden moment rozbije na milión črepov. Tvrdý náraz, trýznivý zvuk a ticho ktoré sa náhle rozmohne po miestnosti, len čo posledné kúsky dopadnú na zem. Zhltne všetok zvuk. A keď ho vezmete do rúk, odraz vašej tváre, ktorý sa v ňom vždy čeril, náhle vystrieda nič, len tmavé pozadie a prázdny rám.

V ten večer v Priyinom živote všetko utíchlo.

Všetky črepy sa rozleteli do všetkých svetových strán. A ich zvuk sa stal zvukom ticha.

Život v tom raze zastal. Stratil farby, zvuky, melódie. Ľudia stratili teplo, dotyky a slová, ktoré vydávali ich ústa zostávali visieť niekde vo vzduchoprázdne.

Prestala jesť, vychádzať z izby, uzavrela sa do seba, a vetu, ktorá v jeden moment umlčala všetko v jej živote, si prehrávala stále a stále dookola. Tie slová, ten zvuk, vnímala len tie. Vryli sa jej pod kožu a ako tie najostrejšie črepy, zmrzačili už existujúce rany.

V prvý moment kričala a plakala. Vresky zúfalstva, ktoré sa predierali jej hrdlom keď jej Namjoon oznámil skutočnosť, mátali ľudí z pláže ešte dlho v snoch. Zvuky tak príšerne, tak bezmocné, tak agonické.

Márne sa ju snažili upokojiť, márne ju zdvíhali z vlhkého piesku. Plakala, metala sa. Chcela si z hrdla vykričať pľúca. Padala k zemi a zmrzačenými rukami si prekrývala ústa, ktoré už strácali silu kričať, až v jeden moment celkom onemeli.

V ten večer nie len že utíchol svet okolo, ale utíchla aj ona sama. A zúfalý vreskot, ktorý stelesňoval jej žiaľ, vystriedala tichá a mučivá sebatrýzeň.

Dvere jej izby sa uzamkli a nikto nimi neprešiel. Zostala sama, len so svojimi myšlienkami. Nedokázala tomu uveriť. Veď akoby aj mohla?

Mesiace prežila v bubline. Aké to je zistiť, že všetko čím človek žil je klam? Že najkrajšie spomienky jeho života sa nikdy neodohrali? Nikdy neprežili? Že život, ktorý milovala, nikdy nemala?

Rozpamätávať si na všetko, pred a po, a nevidieť rozdiel? Nevidieť, že to nie je skutočné? Že všetko skončilo skôr, než začalo? Že všetko stratila v momente, čo ho spoznala?

Prežila niekoľko nasledujúcich dní v stave, ktorý pochopí len človek ktorého črepy lietajú bezcieľne po svete. Všetky jej splynuli v jednu sivú hmlu. Líhavala v posteli a izbu neopúšťala.

Nemohla uveriť že život ktorého muky prežíva je ten skutočný.

Tak veľmi sa túžila vrátiť.

Zase zaspať a byť späť.

Byť sním.

Byť šťastná.

Spomienky, ktoré s ním mala boli tak živé, že neverila že to všetko bol len klam. Že sa to nestalo. Život ktorý milovala nie je.

On nie je.

Že už nie je nikto, za kým by mohla večer zájsť, s kým by sa mohla rozprávať a zaspávať v objatí. Že už nie je ten, s kým vždy chodila na večerné jazdy po meste, s kým sa smiala na hlúpych vtipoch, kto ju chápal, kto ju mal rád.

Jeho vzácny úsmev a hrejivé oči ju už nikdy nepotešia. Že jej jediné šťastné miesto už neexituje. Je preč. Že odišlo spolu s ním. A ona zostala celkom sama.

V jednej chvíli tu bol, držal jej ruku a usmieval sa.

A v druhej minúte je preč.

A už nikdy sa nevráti.

To slovo, ktorého bolesť cítila v každom centimetri tela, bola prázdnota. Krutá a večne sa rozpínajúca prázdnota. Kúsok, ktorý sa stratil. Časť z nej. Zostalo v nej len jedno prázdne miesto. Miesto, ktoré nič iné nezacelí. 

Snažila sa spomenúť na detaily. Na hocičo, čo by jej povedalo, že jej pamäť má pravdu. A že nič z toho čo Namjoon povedal nie je naozaj. Prehrávala si deň po dni, minútu po minúte. Vždy však skončila na tej istej spomienke.

Posledná spomienka pred zobudením. Posledný moment, kedy to bola ona. Kedy žila.

Júlia má zbraň.

Táto veta v nej rezonovala viac než všetky ostatné. Viac než všetky spomienky na Taehyunga. Viac než všetky momenty s Yoongim. Vyvolávala v nej strach. Úzkosť. Nedávala jej spať. Nedávala jej dýchať. Prilepila sa na jej telo a zžila sa s ňou. Nedalo sa uniknúť. Čím viac spomínala, tým jej hlas bol silnejší.

Niečo nehralo. Niečo nebolo správne. Cítila to. Ten príbeh nie je konečný. Ten príbeh takto neskončil. Spomienky, ktoré mala keď bola v nemocnici v sebe ukrývajú pravdu. Len ona vie, čo sa v ten večer skutočne stalo. Len ona pozná pravdu. Ona tam bola, nikto iný.

Ale nespomína si. Nepamätá si detaily. Blok. Prázdnota. Niečo je zle, niečo nie je tak, ako jej povedali.

Kto bol Taehyung? Prečo má Júlia v predstavení zbraň? Prečo Yoongi odmietol rolu, prečo mizol a prečo jej nič nedáva zmysel?

Blázni. Je to len smútok? Je to tou agóniou, ktorú cíti v každej štipke tela? Ukrutnú bolesť ktorá už nikdy neodznie? Zrkadlo, ktorého črepy jej mrzačia tvár a schody, po ktorých už nemá kam stúpať?

Niečo nesedí, niečo je zle.

V jej príbehu je niečo, na čo si musí spomenúť.

Musí sa vrátiť späť, späť do tej doby, a nájsť odpoveď.

Musí.

Iba tak prežije. 

***
Hello❤

Dnešná čast je trochu v melancholickom tóne. Nie je ľahké písať niečo tak smutné. Asi to prežívam viac než mám😔😅

Love you.
Xoxo.
❤