Azyl ✔

33ǂ No Ones and Exiles

Media: John Foster and Alissa

No Ones and Exiles

John sedel pred domom, kde pred sedemnástimi rokmi zomrela jeho matka. Opieral sa o dvere, ktoré sa mu minulý týždeň podarilo opraviť a dosadiť na miesto. Ramená mal zhrbené a pohľad vzdialený. Vždy sem chodieval, aby ušiel pred Asterlingom, no tentoraz ho Asterling prenasledoval v mysli aj na toto miesto.

Uvedomoval si, že ten rozhovor nemal počuť, no predsa k nemu doľahli slová pána a pani Fosterovcov.

V ten deň pomáhal nosiť drevo na povalu, aby cez zimu nepomreli od chladu a mrazu. Medzi skončením svojich povinností a tréningom malého Tobiasa a Solomona mal dovolené mať čas sám pre seba. Dnes mal sľúbené stretnutie s Alissou, a preto nebolo divu, že sa snažil preniesť drevo najrýchlejšie, ako len vládal, len aby s ňou mohol stráviť čo najviac času. Nečudo, že mu nevadilo, že je dreva menej než pominulé roky. Vadilo to však Fosterovcom. A nielen to – trápilo ich to viac než boli ochotní dať najavo pred ostatnými. Keď sa vracal do domu, kráčal potichu, ako vždy keď pani Fosterová na jeseň zapisovala ich zásoby a zostatok peňazí, aby prehodnotili, ako sú pripravení na zimu. Nepočuli ho prichádzať, no on zato započul ich.

„Je to ešte horšie ako minulý rok," povzdychla si pani Fosterová a prešla si unavene rukou po tvári. „Ledva vydržíme do jari. Ak by bola zima krutejšia než si myslíme, budeme musieť predať nejaké vec, aby sme mali čo jesť. A to už za predpokladu, že sa uskromníme na strave."

„Možno Horace..." začal Clifford Foster a jeho žena ho prudko zastavila.

„Nie! Abernathyovci nám požičali už minulý rok. Len tak-tak sme im to splatili. Odmietam žiť v hanbe a dlžobe celý ďalší rok!"

„Horace ani Martha to tak ale nikdy nevideli, to dobre vieš."

„Asterling by to tak ale videl. Už tak sa na nás pozerajú zhora, nemôžeme si dovoliť, aby sa na nás ešte viac pozerali pomedzi prsty. A keďže dnes od teba nikto nekúpil ani jednu kožušinu – pričom viem, že taká Gladis Thornová tvrdila, že nejaké na zimu potrebujú! – tak sme na tom stále zle. Nejako to zvládneme, len to bude ťažšie než minule."

„S Gladis som hovoril. Nakúpila v Einare. A nejde o to, že nikto nič nekúpil, je to moja vina. To ja som nič nepredal, drahá."

„Ale choď niekam, Clifford!" zvýšila hlas a John, skrývajúci sa v tieňoch, si vedel predstaviť, ako pokrútila hlavou. „Nie je to tebou! Je to zaslepenosťou ľudí! Stále sa nedokážu preniesť cez to, že s nami býva John. A nie len že býva, ale že sa k nemu správame ako k seberovnému! Tým to je! Banda zaslepencov. Len kvôli farbe pleti, Clifford! Pritom ten chlapec je chytrý, šikovný a za posledné roky nabral na sile."

„Ja viem, že je pre nás prínosom, Eloise, ja viem," povedal láskavým hlasom. „Ľudia to čoskoro uvidia tiež."

„Hádam to bude skôr než zamrzneme a umrieme od hladu," odvetila zatrpknuto.

John sa im chcel pomôcť alebo niečo povedať, no neodvážil vyjsť zo svojho úkrytu. Odišiel rovnako ticho ako prišiel. A keď sa dostal na ulicu, utekal ňou tak rýchlo ako len vládal smerom do lesa k svojmu domu. Odkedy sem dorazil, sedel ako kôpka nešťastia premýšľajúc nad tým, aký zlý osud privolal na rod Fosterovcov, ktorí sa k nemu nesprávali inak než milo a spravodlivo.

Nezaslúžili si to. Nebyť jeho, Fosterovci by boli jednou z uznávaných a bohatých rodín v Asterlingu. Bol si tým istý, pretože z rečí ľudí vedel, že to tak bolo predtým, než si nebohý otec Clifforda Fostera prisvojil Johna, keď ho našli pri požiari v lese.