Azyl ✔

04ǂ Thief and Civilists

Media: Nikto

Thief and Civilists

Ryšavý chlap si ho s úškrnom premeral. Nemohol mať viac než dvadsať, a predsa sa odrazu tváril, akoby to bol on, kto bol pri stole ten vyspelejší. Nikto bol pritom o dobrú dekádu starší. Už vtedy z nich nemal dobrý pocit, no aj napriek tomu sa rozhodol vypočuť si ich.

„Nikto, vravíte?" zopakoval po ňom a pozrel sa na svojich spoločníkov, ktorí sedeli po jeho bokoch. Svetlovlasý sa silene usmial, no tmavovlasý ani brvou nepohol. Očividne sa im nepáčilo, že budú musieť zamestnať zločinca, ktorý im ani len nepovie svoje pravé meno.

Nikomu prišlo vtipné, ako v krčme títo traja svietia. Nielen svojim oblečením a vlasmi, ale aj postojom a výrazom v tvárach. Nikto na mladíkovu poznámku prikývol. „Som rád, že vám funguje sluch," poznamenal a povzdychol si. „Pozrite, nik z prítomných sa k vám nechce ani priblížiť. Je zrejmé, že som vaša jediná šanca. Nemám však rád, keď zákazníci nejdú rovno k veci. Takže prejdime k tomu, čo ste zač a čo za prácu ponúkate."

„Ospravedlňujem sa, pán Nikto, ale ja zasa nemám rád, keď neviem s kým spolupracujem. A meno Nikto rozhodne neznie dôveryhodne," povedal bez úškrnu, ktorý sa mu ešte pred chvíľou pohrával na perách.

Nikto sa začal úprimne smiať. Jeho rehot sa rozliehal po celej miestnosti a všetci návštevníci sa pozreli ich smerom. Niektorí sa usmievali a vyškierali, keď videli, ako sa Nikto smeje na Civilizovaných. Teddy mal na tvári kamennú masku, ale Nikto zaregistroval jemné zamračenie značiace znepokojenie.

„Prepáčte, páni, ale práve ste použili slovo dôveryhodne v krčme plnej zločincov. To myslíte úplne vážne? V očiach spoločnosti nie je ani jeden z nás dôveryhodný. Sme nebezpeční a údajne bez cti," zdôraznil. „Pravda je však taká, že keď odtiaľto odídeme so zadanou úlohou, vrátime sa až keď je splnená, alebo pri jej plnení umierame."

Toto nepísané pravidlo ich kódexu sa ale netýkalo Knihy minulosti. Tento magický predmet bol lovom, ktorý si sami vybrali. Kniha predstavovala mýtus a každý z Posledných hľadačov sa ho aspoň raz v živote pokúsil nájsť. Kniha minulosti predstavovala ich osobný cieľ a ten Hľadač, ktorý ju získa ako prvý, bude v očiach ostatných niečím ako hrdinom.

„Takže je pravda, čo sa o Prázdnej krčme hovorí?" ozval sa svetlovlasý. „Že zločinci, ktorí tu prijímajú prácu, neveria v Boha, ale zato je ich viera upretá na Mortalis, Vitara a cenu peňazí?" nepýtal sa posmešným tónom, aký používal jeho ryšavý spoločník. Vyzeral, že ho to úprimne zaujíma.

„Vitar nás udržiava pri živote počas plnenia našej práce, Mortalis si nás povoláva, keď zájdeme priďaleko a cena peňazí je viera, ktorá sa zhmotnila," odvetil mu na to. „Správny zlodej okradne Vitara o svoj život, Mortalis o svoju dušu a človeka o poslednú mincu!" predniesol Nikto. „Pretože len tak sa dokáže pohybovať po tomto skazenom svete šťastný a spokojný," potom sa odmlčal a následne dodal k ich predchádzajúcemu rozhovoru: „Keď si najmete niekoho z Prázdnej krčmy, máte zaručené, že svoju prácu splní."

„Alebo zomrie," dodal ryšavý. Nikto neochotne prikývol. Nepáčilo sa mu, akým spôsobom to povedal. Nielen akoby čakal, že ochotne položí život za ich vec, ale aj akoby ho potešilo, ak by sa po splnení úlohu už nemuseli zapodievať živým Hľadačom mágie.

„Takže, o akú prácu ide? Upozorňujem vás, že ak mi ani tentoraz neodpoviete na otázku, tak stratíte jediného ochotného človeka v tejto krčme."

„Prečo ste sa rozhodli, že sa nad nami zľutujete?"

„Potrebujeme niečo ukradnúť," vyhŕkol svetlovlasý krátko po tom, čo sa ryšavý rozhodol skúšať Nikoho nervy. Nikto sa s takými ako on stretával pomerne často. Patril k tým, ktorí si vždy mysleli, že sú čosi viac.