Azyl ✔

23ǂ Dreams and Nightmares

Media: Francis Tate

Dreams and Nightmares

Johnovi sa konečne podarilo dokončiť prácu, ktorú sľúbil Cliffordovi Fosterovi a zároveň stihol zmiznúť skôr ako sa na neho nalepili štvorroční Tobias a Solomon. Tí dvaja sa vždy naháňali za sedemnásťročným Johnom a žobronili ho, aby ich naučil bojovať s mečmi. Pomedzi prácu, ktorú mi prideľovali Fosterovci, a občasné opatrovanie dvojročnej Jessamine si vždy našiel čas, aby sa tým dvom venoval.

Dnes však nemal náladu na to, aby im ukazoval ako správne držať malé drevené meče, ktoré im vyrobil a dávať pozor, aby sa nimi neumlátili, keď sa na chvíľu otočí iným smerom. Dnes potreboval tento voľný čas pre seba. Čím starší bol, tým viac si uvedomoval, ako sa na neho ľudia pozerajú. Akoby medzi nich nikdy nepatril. Akoby medzi nich nikdy nemohol zapadnúť. A on pomaly zisťoval, že presne tak to je.

Nemal šancu byť jedným z nich.

Nikdy.

Vykĺzol von cez medzeru v plote pri zadnej bráne Asterlingu. Nepozorovane vyšiel z mesta a vydal sa hore kopcom, ani raz sa neobzrel. Pred sebou videl len svoj cieľ. Každý rok na svoje narodeniny mieril k starému vyhorenému domu na kopci. Pred pätnástimi rokmi ho tam našla skupina Asterlingčanov, medzi ktorými boli aj zvedaví chlapci Clifford Foster a Horace Abernathy – Johnov nevlastný otec a muž, o ktorom sa už teraz šepkalo, že by sa mohol stať starostom.

Nepoznal svoj ozajstný deň narodenia, a tak ich oslavoval v deň výročia, kedy sa ho Fosterovci ujali. Oslavoval ich v deň, kedy zomrela jeho skutočná matka, ktorá so sebou zobrala nielen jeho skutočné narodeniny, ale aj jeho meno a aj identitu jeho otca, ktorý sa pre neho nikdy nevrátil, hoci v to John prvé roky tajne dúfal.

Rázne kráčal hore kopcom. Cez vlastný myšlienky nepočul ani len vlastný dych. Vo svojej mysli si predstavoval ženu, ktorú nikdy nevidel, no on ju mal za svoju matku. Najprv si ju predstavoval ako ženu, ktorá má rovnakú farbu pleti ako on a aj podobné črty – no krajšie, jemnejšie, elegantnejšie. V jeho mysli, keď bol ešte dieťaťom, mala sýte, tmavé oči, plné pery, ktorými sa na neho neustále usmievala a divoké tmavé vlasy, ktoré jej viali okolo tváre. No čím bol starší, tým všetky tieto črty z jeho mysle mizli. Žena prestávala byť dokonalou a začala sa z nej stáva postava bez tváre, ktorá z jeho života zmizla omnoho skôr než ju mohol spoznať natoľko, aby si ju zapamätal.

Keby bola dokonalá, nezomrela by! Tieto trpké myšlienky zahltili jeho myseľ presne pred šiestimi rokmi, keď sa pozeral na ten starý dom, ktorý sa nikto neobťažoval ani opraviť, ani zbúrať. Ihneď tie slová oľutoval a nikdy si ich nepomyslel znova. Nebola to jej chyba. Bola to nehoda. A nech sa toho rána stalo čokoľvek, podarilo sa jej zachrániť ho, nie je tak?

„Bola dokonalá," hovoril si od toho dňa každý rok, keď sem kráčal. Možno si už nevedel vymyslieť jej tvár, ale bol si istý, že pre neho by vždy bola dokonalá. Toho roku sa rozhodol urobiť ešte niečo, a to opraviť dom, ktorý mohol byť jeho domovom. Prešlo už šesť rokov a jemu sa počas ťažko ukradnutých chvíľ a niekedy bezsenných nocí podarilo dostať dom do stavu, kedy by nepadol nikomu na hlavu, ak by doň vošiel. Bol spokojný so svojím rozhodnutím. S tým, že sa mu ho stále nepodarilo dotiahnuť do úplného konca, už tak veľmi nie.

Dnes však nebude pracovať. Chvíľu tam ostane, sediac na zemi opretý o strom a s lakťami opretými o kolená. Bude sa pozerať na dom, ktorý niekto zapálil a zmenil mu tým celý jeho život. Bude sa pozerať oknom do minulosti, ktorá sa nikdy nestane realitou. Bude smutný, ale nebude mu to vadiť. Mal rád ten pocit na hrudi. Bol skutočný, nie ako život, o ktorom si klamal, že má. Nie, tento jeden deň v roku si dovolil byť tým, kým ozaj bol. Tento jeden deň, dvadsiateho tretieho novembra, si na tomto mieste dovolil byť slobodným a nehľadieť na názory iných. Keď sedel na lesnej čistinke a dýchal čerstvý vzduch, bol sám, no necítil sa osamelý.