Azyl ✔

03ǂ Bread and Salt

Media: Nikto

Bread and Salt

25.10.1790

Ak existovalo miesto, kde sa stretávali ľudia, považovaní za zločincov a hľadajúci mágiu v kútoch sveta, bola to práve Prázdna krčma v meste nazývanom Salem. Malé mesto pôsobilo nenápadne, nepriťahovalo žiadnu pozornosť nežiadúcich, obyčajných ľudí. Avšak tí, ktorí vedeli, čo majú hľadať, dokázali zbadať to, čo ostatným ostávalo skryté.

Nikto z obyvateľov Salemu by nebol predpokladal, že vchod do Prázdnej krčmy sa bude nachádzať práve v stene zvonice, týčiacej sa v strede mesta. Toho jesenného večera sa k nej blížil muž zahalený v čiernom plášti. Nikto z tých pár okoloidúcich, nachádzajúcich sa po zatmení na ulici, mu nevenoval pozornosť. Kráčal rezko a cieľavedome, akoby mesto poznal spamäti. Dovolil si tvrdiť, že ho poznal lepšie než drvivá väčšina jeho obyvateľov. Mieril k utajovanej Prázdnej krčme a nielenže vedel, kde presne sa nachádza, vedel i to, ako sa dostať dovnútra.

Nájsť polohu krčmy bolo vždy tou jednoduchšou časťou. Iba pozvaní boli oboznámení s postupom, ako vojsť bez toho, aby boli odhalení či prišli o život. Muž s tvárou skrytou hlboko v kapucni podišiel k malým zadným dverám a chytil kľučku do ruky. Namiesto toho, aby ju stisol, ju otočil o stoosemdesiat stupňov smerom nahor. Započul tiché šťuknutie, ktoré znamenalo, že naľavo od dverí sa otvoril tajný vchod. Zatlačil na červený kameň, z ktorého bola zvonica postavená, a skryté dvere pod tlakom povolili. Muž nevytvoril medzeru väčšiu než bolo potrebné, aby sa pretisol dnu.

Keď sa ocitol v úzkej, oblúkovej chodbe, ktorá mala vysoko na stene upevnené fakle, vchod sa za ním sám zavrel. Spomínal si, ako ho to prvýkrát mierne vystrašilo. Teraz zvuk zatvárania dverí prinášal pokoj, ktorý prichádzal s pocitom, že ho od obyčajného sveta oddeľuje stena. Hneď oproti dverám boli dve fakle, ktoré boli ledva badateľne nižšie než ostatné. Trikrát zaklopal na miesto vo výške očí. V stene sa objavili ryhy tvoriace štvorec o veľkosti dospelej osoby, ktorý sa následne nehlučne vsunul dovnútra a zasunul nabok, čím vytvoril dieru, ukazujúcu mu nebezpečne a nestabilne vyzerajúcu šachtu.

Muž vošiel do vnútra bez väčších obáv. Latky, ktoré tvorili spodnú stenu šachty pod jeho váhou mierne zastonali, ale inak držali celkom pevne. Šachta nebola hlboká. Končila po dvoch metroch a na prvý pohľad nikam neviedla. Stena oproti nemu nebola tvorená z rovnako dlhých dosák; namiesto toho bola polátaná z viacerých malých. Natiahol sa, zatlačil na koniec tej, ktorá sa nachádzala v samom strede. Tá sa uvoľnila a odhalila mu malý priestor, kde bol uložený čierny kľúč s bielym kameňom vloženým uprostred. Muž ho veselo poťažkal v ruke, prešiel späť ku štvorcovému vchodu, zasunul kľúč do takmer neviditeľnej dierky na boku vchodu a otočil ním o tristošesťdesiat stupňov, pričom pri každom deväťdesiatom stupni na chvíľu zastal. Až bol kruh dokončený, stena tvoriaca pravú stranu šachty sa vysunula nahor a odhalila mu chodbu s kamennými schodmi točito vedúcimi nadol, ktoré boli taktiež osvetlené fakľami. Vybral kľúč z dierky, vrátil ho na pôvodné miesto, aby bol pripravený pre ďalšieho návštevníka. V tej chvíli sa štvorcový otvor zavrel a muž začal schádzať dole.

Okrem tohto vchodu existoval ešte jeden, o nič horšie skrytý. Na kraji Salemu, za úplne posledným domom, sa začínal tunel, ktorý sa v hĺbke desiatich metrov začínal vetviť. Jeho mnohé vetvy sa vlnili pod Salemom, tvoriac stovky podkopaných ciest, z ktorých len jedna jediná viedla do Prázdnej krčmy. Touto cestou prichádzali tí, ktorí si želali najať niektorého z krčmy. Povrávalo sa, že správna cesta sa v nepravidelných intervaloch mení. Nikto netušil, či to je naozaj pravda. Faktom ale zostávalo, že iba hostinský Theodore Smith vedel prejsť tunelmi bez toho, aby v nich zablúdil a ten im túto teóriu nikdy nepotvrdil, no ani nevyvrátil. Nikto z pravidelných návštevníkov krčmy v tuneloch nikdy nebol a ani by sa na takýto krok bez Teddyho sprievodu neodvážil.