Azyl ✔

50ǂ Protection and Assassination

Media: William Winston

Protection and Assassination

William celú noc nedokázal zaspať.

Vedel, že na druhý deň to veľmi oľutuje, pretože bude oproti ostatným na finálnej ceste do Nythie vyčerpaný, ale nebola to jeho chyba. Mohli za to jeho myšlienky, ktoré sa mu vírili v hlave a nemienili prestať. O Ann a Reine. O Mailys a jej správaní. O Knihe minulosti a jej spojení s predošlým Vekom. O jeho rodičoch a viere v mágiu.

Najmä o jeho rodičoch.

Boli veriaci.

Boli ako on.

Na pery sa mu vydral roztrasený úsmev a s pohľadom upretým na strop si predstavoval, aké by to bolo, keby to netajili. Mali by toho toľko spoločného. Mohli spolu pátrať po mágii skrytej v ich svete a po stopách rôznych máp sa vybrať do iných svetov. Lenže to sa nikdy nestalo. Jeho mama zomrela a jeho otec pred ním mágiu skrýval. A teraz sú mŕtvi obaja.

„Samuel Winston bol veriaci. Podľa toho, čo dokázali zistiť naši ľudia, sa k tomu dostal cez svoju ženu Saylah, ktorá bola blízkou priateľkou pána Williamsa, známeho ako Hodinár."

„Možno by vás zaujímalo, že vaša matka už navštívila Nythiu."

Hugo poznal jeho mamu a ani slovom sa o tom nezmienil. Žeby aj on v ňom chcel zachovať zdanie, že jeho rodičia nemali s mágiou nič spoločné? Alebo si nedomyslel, kto boli ich rodičia?

Rozmýšľal nad tým, ktorou trasou šla jeho mama do Nythie. Išiel v jej šľapajach? Alebo Ann? Či azda existovala ešte nejaká cesta, na ktorú vkročila noha osoby nesúcej priezvisko Winston? Jeho mozog sa nedokázal zastaviť. Produkoval jednu otázku za druhou bez toho, aby mu ponúkol aj nejakú odpoveď. William si frustrovane sadol a hodnú chvíľu pozeral na drevené dvere oproti posteli. Plecia mal zvesené. Pohľad jasný.

Z rednúcej tmy za oknom vytušil, že svitanie sa neúprosne blíži. Vyhliadky na hocaký spánok boli bledé, priam nulové. Pomaly zložil nohy z postele, aby nezobudil Ann vedľa seba. Potichu vyšiel von z izby. Pomaly sa blížil ku kuchyni tichým našľapovaním, ktoré ho kedysi dávno učil Tobias, keď William premýšľal, že by sa pridal k loveckým družinám. Bola to jediná miestnosť, v ktorej nikto nespal, a predsa nebola prázdna.

Za dreveným stolom, ktorý už bol zbavený Alexandrovej krvi, sedel Hugo. Pred sebou mal džbán a hrnček, z ktorých sa parilo. Stôl i Hodinára osvetľovalo svetlo sviečky. Celá tá scéna vyzerala až príliš normálne, vzhľadom na všetko, čo ich sem doviedlo.

„Vyzerá to tak, že nie som jediný, koho spánok v noci neprivítal," skonštatoval Hugo, keď si všimol Williama. Ukázal mu na stoličku oproti nemu. „Dáš si čaj alebo si sa vybral na čerstvý vzduch? Nečudoval by som sa, keby si chcel trochu pokoja. Pochybujem, že si nejaký za posledné týždne mal."

William si prisadol. Už si ani nepamätal, kedy to bolo naposledy, čo bol sám a nebál sa vlastných myšlienok. Pohyboval, že by vonku sám našiel pokoj, o ktorom Hodinár hovoril. „Nepoviem nie vašej spoločnosti," povedal, keď mu Hugo nalial čaj do hrnčeka. „Včera bol náročný deň a úprimne si nespomínam, či som vám odovzdal svoje kondolencie," povedal ticho. „V každom prípade vám chcem povedať, že mi je ľúto, čo sa stalo vašej priateľke."

„Ďakujem, cením si to, William," hlesol. Potom si odkašľal a hovoril normálnym hlasom. „Ruth by sa ti páčila. A ty jej. Mali by ste sa o čom rozprávať, to je isté."

„Pán Williams, musím povedať, že som ani nedúfal, že sa mi podarí rozprávať sa s vami osamote, kým sa dostaneme do Nythie. Potrebujem sa s vami porozprávať, no nechcem narúšať váš smútok za Ruth..."