Azyl ✔

08ǂ Ashes and Snow

Media: Nikto

Soundtrack: Imagine Dragons - Battle Cry

Ashes and Snow

Nikto sa pozeral na veľký a ťažký kľúč na svojej ruke a premýšľal, ako mohol byť taký hlúpy a zabudnúť na jediné varovanie, ktoré mu Civilizovaní dali. Ako čakal, čo sa stane, normálne prestal dýchať. Jeho myšlienky ho viedli k magickej odozve, ktorá bude viesť k jeho koncu. Očakával, že sa Relikvia bude brániť proti nehodnému narušiteľovi jej pokoja. Myslel si, že ako predzvesť sa najprv zmení teplota kľúča – rozžeraví sa dočervena alebo mu začne mrznúť na ruke.

Nič sa však nedialo.

Posledná Relikvia pokojne ležala na jeho dlani, akoby bola obyčajným kľúčom, ktorý otváral obyčajné veci. Dovolil si dýchať a uvoľniť svaly. Cítil ako mu po chrbte stiekol studený pot, ktorý nemal nič spoločné s okolitým chladom. Len špičkou palca pomaly otočil kľúč a pozoroval, čo sa stane. Nič. Opäť raz žiadna reakcia. Nikto sa na Relikviu začudovane pozrel. Keď ho Rupert Rothschild varoval, vyzeral priveľmi vážne na to, aby mu to hovoril bezdôvodne. Tá chvíľa pokoja, ktorá prišla s nečinnosťou Relikvie bola nahradená nepokojom vyvolaným obavou, že sa sila magického predmetu prejaví neskôr a omnoho zlovestnejšie.

Nikto sa zrazu spamätal a uvedomil si, že kľúč nie je jediný, ktorý mu môže spôsobiť zánik. Do Asterlingu mierili Lovci z Aldevaru, ak už neboli v ňom. Musel sa čo najskôr vytratiť. Ak idú po spoločníkoch Civilizovaných, mohol byť pokojne ďalším na rade a bol by veľmi nerád, ak by musel zisťovať, či má naozaj terč na chrbte.

Teddy by sa mu veľmi nepoďakoval, ak by ohrozil Prázdnu krčmu tým, že by mal za pätami V'alaka, to teda nie. Bol najvyšší čas zmiznúť zo starostovho domu a z Asterlingu. Bolo mu jasné, že sa sem už nikdy v živote nevráti. Vložil si kľúč do vnútorného vrecka kabáta, truhlicu bez najväčšieho pokladu v nej a s trinástimi kľúčmi nechal tak a vrátil naspäť, ako prišiel. Po tom, čo Horda skončí s Asterlingom, nebude nikto, kto by šiel skontrolovať truhlicu. A keby aj, Nikto už bude dávno preč. Keď vychádzal z podzemia, ohlušil ho krik mešťanov, zbesilo pobehujúcich po uliciach. Prudko zastal, akoby mu niekto dal facku.

Pud sebazáchovy v ňom vyvolal potrebu vrátiť sa späť do podzemia a prečkať búrku. Potlačil ho. Vedel, že ak by ho poslúchol, vošiel by do pasce, z ktorej by sa nikdy nedostal. Ocitol sa úplne sám v dome Horacea a Marthy Abernathyovcov. Von oknom sa zhypnotizovane pozeral na hmlu plaziacu sa ulicami. Z duniacich krokov, pripomínajúcich vojnové bubny, mu zaľahlo v ušiach. Jeho srdce divo bilo v rovnakej frekvencii. Krv mu hučala v žilách, no i napriek tomu mal pocit, akoby mu telom pretekal ľad.

Všetky tie príbehy, ktoré o nich kolovali.

Všetky tie varovania, ktoré si o nich vypočul.

A teraz stál v prázdnom dome, uvedomujúc si vlastnú smrteľnosť, keď vedel, že smrtiaca Horda je na dosah. Musel sa pohnúť. A to hneď! Donútil sa urobiť krok-dva smerom k dverám a následne sa zastavil. Čo sa zbláznil?! Zlodeji do cudzích domov nechodievali prednými dverami a tak z nich ani nevychádzali. A už vôbec nie, keď za nimi mohla čakať smrť.

Prudko sa otočil na päte, plášť okolo neho zaplieskal, a vybehol na horné poschodie. Cez okno na povale sa dostal až na strechu. Nielenže mal voľnejšiu cestu, než keby utekal ulicami, ale aj väčšiu istotu, že odíde nepovšimnutý. Ľudia – a možno aj Lovci – sa pozerali najmä na zem a svet nad ich hlavami ich zaujímal málokedy.