Za Všetko Môžeš Ty //Slafkovský FF//

3.

Moja kroky viedli do sprchy. Mala som presne 1 hodinu na prípravu. Hneď ako som vstúpila do sprchy ma ovalila teplá para ,kedže zvyčajne si sprchu zapnem minútku pred tým ako tam vstúpim. Rýchlo som si umyla telo a vlasy aby som mala viac času v rezerve v prípade niakej nehody pri malovani.

Rozhodovala som sa či si dám takzvané 'little black dress' alebo červené šaty po kolená. Nakoniec vyhrali čierne šaty. Rýchlo som sa nahodila do šiat a utekala do kúpelne aby som si ofénovala vlasy. Ďalej som si začala robiť make-up. Rozhodla som sa íst pre full face make-up. Kedže som ho potrebovala súrne presvedčit aby šiel so mnou tak potrebujem vyzerat viac než k svetu.

Začala som si nanášať maskaru ,keď mi zrazu na telefóne pípla esemeska. Tipujem ,že to je Naty.

Neznáme číslo: už sa teším na naše rande ;)

Zbohom. To odkiaľ má Marek moje číslo. Teda dúfam ,že to je Marek a nie niaky psychopat.

Čas bežal rýchlejšie ako som čakala. Bolo presne 18:30 a mali sme sa stretnúť o 19:00. Čiže najväčší čas odíst. Pred zrkadlom som si ešte rýchlo poupravovala make-up a vlasy. Cestou výťahom som ešte rozmýšlala čo to sakra robím. Ale vyzerá to tak ,že si zachranujem môj vlastný zadok. Dole ma už čakal taxík ,takže som rýchlo nasadla a povedala adresu na ,ktorú potrebujem zviesť. Cestou v taxíku som ešte napísala Naty.

Bohužial cesta trvala dosť krátko a bola som tam o 10 minút skorej. Triasla som sa nie len od zimy ale aj od neuveritelneho stresu.

15 minút prešlo a zatiaľ žiadny Marek v dohlade. Ľudia len okolo mňa prechádzali. A ja som stále čakala.

O ďalších 10 minút som si povedala ,že tu nebudem vystávať ako bezdomovec a pôjdem sama. A keď príde tak nech si prisadne.

Keď som vstúpila do reštourácie omámila ma vôna jedla. Sadla som si k prvému stolu ,ktorý bol voľny. O 19:30 som konečne uvidela do reštourácie vchádzať Mareka. Popravde bola som celkom vytočena ale bola to moja posledna sanca aby som sa vyhla trapasu na svadbe čiže ju nemôžem pokaziť.

Na privítanie som so postavila. A začala som ," Ahoj Marek,prepáč ,že som si už donútra išla sadnúť ale bola mi neuveritelná zima,".

"Jasné v pohode to skôr ti mne prepáč. Mal som takú malú nehodu po ceste," povedal jeho hrubým hlasom. Snažila som sa s ním udržať očný kontakt ale môj pohlad stále blúdil smeroval k stolu za Marekom. Boli tam traja muži. Mohli mať tak do 25-tky. Vyzeralo to tak ,že majú srandu. No o mojej situácii sa to nedalo povedať.

Minúty ubiehali pomalšie ako som čakala. Bolo okolo pól deviatej ,keď nám doniesli jedlo. Poriadne jedlo po neviem ani akom dlhom čase. Ale len dnes môžem jesť takéto blbosti ,ktoré mi nepasujú do dieti. S Marekom sme sa rozprávali o práci a celkovo o živote. Bol to celkom fajn chalan a prítažlivý ale nevedela som sa pri ňom uvolniť. Proste to nešlo. No vyzeralo to dosť trápne a tak som sa rozhodla ,že sa na chvílu ospravedlním trápnou výhorkou.

"Prepáč potrebujem ísť na toaletu," áno toto bola tá trápna výhovorka.

"Jasne utekaj," Marek odpovedal. A moje kroky rýchlo viedli k toaletám.

Záchody na môj podiv vyzerali dosť dobre. Bože toto muselo znieť čudne.

Urobila som krátku potrebu, umyla ruky a rýchlo opravila make-up pri zrkadle. Naniesla viac rúžu a vyšla som von ,keď v tom som narazila do niečoho tvrdého.

Do hrude.

Do mužskej hrude.

"Párdon, ja som ale nemehlo," rýchlo som sa ospravedlnila a opravila šaty. Keď som sa v tom momentr pozrela do jeho očí boli hnedé. Ale tieto oči som uz niekde videla. Ale kde to bolo.

"Nie to nič, ste v poriadku?" Hrubým hlasom sa ma muž opýtal a trochu sa aj pousmial. Keby som len vedela kde som tieto oči videla ale jediné čo si pamätám su blbé poučky o ekonomike.

"Hej áno jasne,"moje sekanie v reči mi vôbec nepomáha zachrániť situáciu.

"No neviem vyzerá to tak ,že ten muž sa vás snaží uniesť,"

"No prepáčte to tak vôbec nie je ," jeho východniarsky prízvuk sa ani nedá prepočuť.

"Pozrite ak by to naozaj bolo tak ako som vrevel tak tu máte moje číslo keby vás chcel uniesť brnknite sem," podal mi servítku na ,ktorej bolo čiernym perom napísane číslo.