Za Všetko Môžeš Ty //Slafkovský FF//

17.

Jeho ruky sa dotýkali môjho tela. No na teraz sme sa nachvíľku aj s celou partou preniesnili k našemu stolu. Znova sme si dali pár pohárikov Boh vie čoho, kedže chuť alkoholu sa mi začala miešať na jazyku. Celý čas som sedela vedľa Juraja ,ktorý sa hral so mňou na hru ''sme pár''.

"Kam ideš?" spýtal sa ma Juraj, ktorý ma ešte stihol zachytiť rukou.

"Potrebujem ísť na záchod," pošepkala som Jurajovi a on ma pustil. A len sa usmieval. Ale asi sa už jasne dalo povedať ,že z každého hovoril už len alkohol.

Pretlačila som sa cez masu ľudí a konečne som uvidela dvere od záchodu predo mňou. Otvorila som ich a na moje prekvapenie boli celkom prázdne až na dve dievčatá ,ktoré si spievali pesničku Lay all your love on me. Zaujamé čo môže opitý mozog vytiahnuť. Zamierila som do prvej kabínky ,ktorú som uvidela prázdnu. No dievčatá zrazu prestali spievať a začali sa rozprávať medzi sebou. A ja som sa začal čo raz viac sústredovať na ich rozhovor.

"Aj ty si tu videla tých hokejistou ,či už sa mi sníva?" Opýtala sa jedna druhej.

"Áno však toho vysokého Slafkovského sa ani nedá prehliadnuť," odpovedala druhá.

"Počuvaj aj ty si čítala tie nové články o jeho novej priateľke?" Povedala znova tá prvá.

"Áno, určite si nabalil znova niaku šlapku," povedala druhá a začali sa rechotať. Mala som najväčsiu chuť im skočiť do ich rozhovoru a povedať vlastne ako to celé je no nespravila som to lebo viem ,že by som to neskôr ľutovala.

V čase ,keď vyšla zo záchodu dievčatá už neboli v dohľade. Umyla som si ruky a cítila som sa nesvoja. Je naozaj toto to čo si ľudia o mne myslia?

Usušila som si ruky a moje kroky nasledovali smerom k dverám. Cítim sa úplne inak ako pred 10 minútami. Akoby som vyšla z tej eufórie a vyšla do krutej reality.

Pretlačila som sa cez masu ľudí. Vôbec to nebolo príjemné. A nasledovala som k nášmu stolu.

"Si vpohode?" opýtal sa ma Juraj. Asi si všimol moju zmenenú náladu.

"Áno ,vlastne nie mohli by sme už ísť," odpovedala som mu a asi pochopil ,že niečo nie je vporiadku. Rozlúčil sa s chalanmi a ja som im znova dala len chabé zakývnutie. Naše kroky viedli smerom k východu. Juraj otvoril dvere a ja som prešla cez prah.

"Čo sa deje?" Opýtal sa ma Juraj pri tom ako sa pozrel na mňa.

"Nič to je na dlho," povedala som.

"Jasné na dlho to ženy vždy hovoria," povedal sarkasticky a pokračoval, "pozri ja mám veľa času môžme sa prejsť smerom k tvojmu bytu,"

Ja som mu prikývla lebo som vedela ,že tak ľahko by som ho neodhnala.

Po dlhom tichu pri kráčaní som sa rozhodla začať rozprávať: " keď som bola na záhode, tak som náhodou započula ako ma niake dievčatá ohovárajú ,že som zlatokopka,"

Bol ticho. Čo iné som mohla čakať. Ale aspoň som mohla pokračovať v mojom 'prednese'.

"Je toto naozaj to čo si ľudia teraz o mne myslia ,kvôli tým fotkám?"

"Ľudia stale ohovárajú. Hovoria za našimi chrbtami a je aj dôvod prečo za ," povedal Juraj.

"Neviem či z teba hovorí ten alkohol alebo je toto naozaj tvoja rada ako sa s tým mám vyrovnať?"

Kratšia kapitola no teraz tak trochu nestíham.
Ďalšia kapitola až nabudúci štvrtok.