Za Všetko Môžeš Ty //Slafkovský FF//

7.

Alexandra pov's

Zrazu ma niečo búcha po líci. Hneď ako otvorým oči ma ovalí svetlo. A muž. Nadomňou stojí muž.

O môj bože.

Prečo ma tento muž prenasleduje. Nestačí ,že ma otravoval v tej reštouráci to ma musel už aj zraziť autom.

" Vy ma nechytajte," rýchlo poviem na muža. Moje ranné domýšlanie o tom mužovi boli správne. Určite je psychopat. A riadne vysoký psychopat.

"Pozrite to nie je tak ako to vyzerá," jeho východniarsky hlas mi pripomenul včerajšok, " podťe do auta a oddýchnite si. Nieže tu ešte niekde odpadnete,".

Tak to sa mi snáď sníva. Nestačilo by ,že ma skoro zabil ale teraz chce aby som nasadla k nemu do auta.

"Nie to naozaj nie je potrebné," odvetila som.

Zdá sa ,že moje telo malo pre mňa iné plány. Ihneď ako som sa postavila sa mi zakrútila hlava a skoro som odpadla.

"Vidíte ešte vám príde po ceste zle," začal ," aspoň vás hodím domov.".

Popravde nechce sa mi vôbec íst naspäť domov. Kedže som zabehla okolo 4 km musím sa aj vracať 4 km. No ale z príncipu si nesadnem k neznámemu mužovi do auta. Aj keď čisto technicky sa s ním poznám od včera. Musím zmazať z hlavy tieto myšlienky a pekne pôjdem sama pešo domov.

"Nie ďakujem pôjdem pešo," odvetila som a začala som ísť smerom naspäť.

Muž nasadol do auta a zmysol mi z obzoru. No nie tak na dlho. Zrazu vidím ako vedľa mňa ide čierne auto a muž na mňa z neho niečo kričí. On musí byť naozaj psychopat.

"Nechajte ma napokoji," zakričala som mu.

"Sadnite si už do auta. Ja vás neunesiem," zakričal na mňa. V mysli som sa zasmila

Neviem čo si o sebe myslí ale ja mu neustúpim.

Auto zrazu zastalo a muž vystúpil. Blížil sa ku mne. Začala som kráčať rýchlejšie. No moc to nepomáhalo ,kedže meral asi 2 metre.

Zrazu ma chytil a prehodil cez rameno. Snažila som sa brániť no moc to nefungovala. Aké vtipné brániť sa asi 2 metrovému mužovi.

Muž ma hodil do auta na sedadlo spolusediaceho. A zabuchol za mňou dvere. Čo sa to práve deje?

"Pozri len ťa zavesiem domov ,nechcem aby si tu nikde odpadla po ceste," povedal celkom pokojným hlasom.

"Ja mám nohy a viem prísť domov aj sama," povedala som čistú pravdu.

"Čiže kde bývaš?"

"Pri štadióne ma stačí vyhodiť," odpovedla som a zdá sa ,že mu táto odpoveď stačila.

Cesta bola celkom pokojná. Za necelých 8 minút sme boli pred štadiónom. Konečne som mohla vystúpiť a ísť domov.

"Tak ďakujem a čau," povedala som a ešte som mu zakývala.

"Ahoj," povedal aj on a zachvílu som ho už ani nevidela.

Pomalým krokom som išla domov. Zavolala som výťah. Keď som bola hore som rýchlo odomkla byt a vyzula som si topánky.

Aký šialený deň a to sú len dve hodiny poobede. Och, som hladná ako strašne hladná. Ani neviem kedy som naposledy jedla. Popravde mám pocit ,že to bola včerajšia večera. Rozhodla som sa ,že si objednám pizzu.

Pizza mi prišla skorej ako som čakala. Rýchlo som si dala na seba šlapky a utekala dole. Nikdy nechutilo jedlo lepšie ako teraz.

Prečo mi volá Barbora?!!?

"Ahoj Baša,"

"Čiže ten tvoj priateľ je ten hokejista?" O čom to sakra mele.

"Pozri nemusíš to už skrývať videla som tie články na internete,"Barbora stále pokračovala no ja som nechápala stále o čom rozpráva.

Hlasujte ☆ -ďakujem