Harry Potter a Potomkovia Zakladatelov

Prázdniny sa končia, Rokfort sa otvára

Dopredu sa ospravedlňujem za gramatické chyby. Prosím, neberte ich v úvahu... Taktiež upozorňujem, že v tomto príbehu účinkujú aj ľudia ktorí už zomreli.

Cestujúci z prímestských vlakov zvedavo pokukovali na sovy, keď sa rodina prepletala pomedzi ľudí k nástupištu deväť a desať. Aj napriek hurhaju sa k Harrymu doniesol Albusov hlas. Jeho synovia pokračovali v hádke, ktorú začali už v aute.

„Nebudem! Ja nebudem v Slizoline!"

„James, prestaň!" varovala ho Ginny.

„Ja som iba povedal, že by mohol byť," bránil sa James a uškrnul sa na mladšieho brata. „Na tom nieje nič zlé. Mohol by by-" zrazu doňho niekto vrazil, a on spadol na zem. Rýchlo sa ale postavil a svoje hnede oči uprel na čiernovlasé dievča, ktoré po zrážke taktiež stratilo rovnováhu. James neváhal a podal jej pomocnú ruku.

„Prepáč, nevidela som ťa." povedala, len čo sa postavila.

„To nič, to sa stáva." povedal Harry namiesto Jamesa a rozhliadol sa po nástupišti. „Kde máš rodičov?"

„Ehm, oni... nemohli prísť!" rýchlo povedala a prebehla na nástupište deväť a tri štvrte. Väčšina Potterovcov za ňou ešte chvíľu pozerala, ale potom len pokrčili plecami a tiež prešli cez nástupište. Albus sa cez dym vychádzajúci z lokomotívy stále obzeral a po chvíli sa spýtal.

„Kde sú?"

„Nájdeme ich," ubezpečovala ho Ginny. Všetci sa rozhliadali okolo, až sa po chvíly ozvala Lily.

„Tam sú!" skríkla, a ukazovala prstom niekde pred seba.

Z hmly pri poslednom vagóne sa vynorila štvorčlenná skupinka. Ich tváre bolo jasne vidieť, až keď sa rodinka dostala priamo k nim. Harry, Ron, Hermiona a Ginny sa chvíľku rozprávali o banálnych veciach, a potom pomohli Albusovi a Rose vniesť veci do vlaku. James sa rýchlo rozlúčil s rodičmi, a už ho nebolo.

Chvíľku pred odjazdom si Harry kľakol pred Albusa, a povedal mu:

„Neboj sa Al, triediaci klobúk ťa určite dá do chrabromilu." Al sa potom rozlúčil z oboma rodičmi, a nasadol do vlaku práve v čas. Dvere sa zatvorili, a všetky deti vo vlaku začali kívať svojim rodičom. Až keď vlak zašiel za zákrutu, a vošiel do kupé, kde mal veci. Sedelo tam to čiernovlasé dievča, čo na nástupišti vrazilo do Jamesa, a pozeralo sa z okna. Al si k nej prisadol, a o chvíľu nato prišla aj Rose, James a Teddy s Victoire. Keď James uvidel to čiernovlasé dievča, okamžite ju oslovil.

„Ahoj! Ja som James, toto je Al, Teddy a Victoire. A ty si???"

,,Isabell." odpovedala jednoducho a na všetkých sa usmiala. Potom sa znovu zadívala z okna z čoho všetci usúdili, že na rozhovor asi nemá náladu. Čas im plynul rýchlo, ani si nevšimli ako a zastavila sa pred nimi paní s vozíkom, a opýtala sa:

„Dáte si niečo?" všetci už boli strašne hladný a nakúpili si toho strašne veľa, hlavne sladkosti. Al si nebol istý či to všetko stihnú zjesť ale len nad tým pokrčil ramenami a zobral si čokoládovú žabku. Po pár minútach si všimol že Isabell si nič nekúpila, a ponúkol ju s svojimi tekvicovými pirôžkami. Tá ich vdačne prijala a dodala len to že mama jej zabudla dať peniaze.

„Tvoja mama ti nepomáhala sa zbaliť?" spýtal sa Al. Isabell sa uškrnula.

„Práve že mi pomáhala až tak aby som na nič nezabudla, že ona mi zabudla dať peniaze."

Cesta zase začala ubiehať rýchlo, tentoraz sa už zapojila aj Isabell. Zahrali si rachotiacu sedmu, a ani si nevšimli, že sa začalo stmievať. Nakoniec sa ale všetci prezliekli, a úspešne vystúpili z vlaku.