Harry Potter a Potomkovia Zakladatelov

Skúšky, výsledky a darčeky

All

James mal pravdu, blýžili sa skúšky, pomaly ale isto. Ale ešte predtým sme si my, druháci mali vyberať predmety. Popravde, nevedel som, čo chcem v budúcnosti byť, ale niekoľko predmetou som už vybratých mal. Mysľobrana, alebo inak Oklumenciu a Legilimenciu, na rozvýianie schopnosti vydenia, Runy a znaky, na vytváranie vlastných kúziel, Veštenie, lebo sa mi páčilo, Starostlivosť o zázračné tvory, keby náhodou, Astronómiu, ani som nevedel prečo, a Scorp chcel, aby som s ním chodil na Aritmanciu, a iné, čiže som sa chcel prihlásiť na 95% predmetou, ktoré sa v škole vyučujú. Ďalší rok bude určite zaujímavý, keďže jeden jediný predmet na ktorý som sa nezapýsal, boli Život a zviky muklov.

...

„Zošalel si sa All, skoro všetky predmety, ako to zvládneš?" Isabell sa o mňa, samosebou, strachovala, ale nemienil som odstúpiť. Pozerala sa na nás celá Veľká sieň, aj s profesormi. Profesor Snape sa chytal za hlavu, lebo už tušil, že budúci rok, bude s mojimi predmetmi fakt veľký problém.
„Zvládnem to. Neviem ako ale pôjde to, ver mi." odpovedal som jej a na tanier som si naložil lievance.
„Práve teraz sa musíme sústrediť na skúšky, potom na všetko ostatné." dodal som ešte a začal som jesť.

...

Ako aj minulí rok sme sa so Scorpom učili pri jazere, ale tentoraz aj s ďalšími piatimi Slyzolínčanmi. Isabell tiež prišla, ale len na chvýľu. Elixíri boli pre ňu hlavé, chcela mať najlepšie skóre. Pomáhala aj mne, a vedel som že výsledok bude Výborný.

...

Prvá skúška bola z čarovania. A keďže som oheň vyčaroval bez prútika, dostal som body naviac. Ďalšie boli dejiny mágie. Ľahká pýsomná skúška o povstaní na severe, v roku 1652. Potom bola obrana proti čiernej mágii, herbológia, transfigurácia, elixíry... Proste som si bol istý, že zo všetkého dostanem výborné. Rodičia mi po dlhej dobe začali pýsať, aby som sa dobre učil, ale popravde som to robyl asi pol roka dopredu. Jediné čo ostávalo, bolo vyhrať školský pohár, čo sme kvôli metlobalu nezvládali. Ale posledný zápas sme hrali my proti Bystrohlavu. Keď vyhráme aspoň o 140 bodou, vyhráme pohár. A keďže sme Slyzolinčania, nenechali sme to na náhodu, a v deň zápasu sme Bystrohlavu otrávili jedlo. Bol to len slabý jed, do večera budú Ok. Teda dúfam...

...

Koncoročná oslava. Mňam, celé ráno som balil, tak som nemal ani čas na raňajky. A teraz som zas a znovu sedel pri stole na konci roka, tentoraz však ale na druhom konci veľkej siene.
„Tákže študenti," povedal riaditeľ. „Ďalší úspešný rok je za nami, som si istý, že tento raz sú vaše hlavičky aspoň o niečo múdrejšie ako predtým. Preto bez ďalších rečí pristúpime k vyhodnoteniu školského pohára. Na štvrtom mieste: Chrabromil, 418 bodou, tretie miesto: Bifľomor, 511 bodou. Druhé miesto: Bystrohlav so 726 bodmi. A na prvom mieste, druhý rok za sebou: Slyzolin 751 bodou!" zakryčal a výzdoba sa zmenila do našich farieb. Tak sa skončil posledný deň môjho druhého ročníka na Rokforte.

...

„A čo s tvojimi rodičmi, stále sú naštvaný?" pýtala sa Isabell vo vlaku na ceste domou.
„Mám pocit, že sa to zlepší, keď uvidia moje koncoročné známky." odpovedal som a usmial som sa. Scorp si povzdychol.
„Ty sa máš. Ja som zle napýsal dejiny mágie. Ako to bude vyzerať, všetko Výborné a jedno Nad očakávania. Pff, hrôza." prevrátil som oči.
„A ty, Isabell." spýtal sa Scorp.
„Málo bodou z obrany. Nechápem to. Na hodinách som bola dobrá." odpovedala mu a ja som sa zasmial.
„Keby sem niekto vošiel, a nepoznal nás, myslel by si že sme z Bystrohlavu."
„To si pýš." odpovedala Isabell a zase sme sa zasmiali.
„Škoda že k nám cez prázdniny neprídeš." povzdychol si Scorp.
„Nepustili by ma. Možno nabudúci rok." odpovedal som a usmial som sa. Ešte sme sa rozprávali, kým sme konečne došli na nástupište. Všetci sme vystúpili z vlaku, rozlúčili sme sa a ja som pomali kráčal k mame a otcovy. Mama bola šťastná a otec sa tváril nezúčastnene. Mama ma obiala a ešte sme čakali na Lily. Kým sme tam stáli a čakali, prechádzalo okolo nás veľa mojich spolužiakov.
„Nezabudni napísať All!" zakryčal Oliver.
„A nezabudni na nás!" zakryčala Liana a kývala na mňa. To bol jej posledný rok. Zamával som im naspäť a zakryčal som na nich.
„Jasné, nezabudnem." keď sa nakoniec konečne ukázala Lily pobrali sme sa domov.