Harry Potter a Potomkovia Zakladatelov

Pokec s podvedomí? Prečo nie...

James

Nechápal som čo sa stalo. V jednej chvíli som stál v Scorpovej izbe, a v druhej stojím pred sirotincom. Bol som tam len ja, a nejaký muž s bábätkom. A tieš Scorp, ale ten sa tam ziavil až o chvýľku neskôr. Bez slova ukázal na bábätko.
„To si ty." povedal a nasledoval muža, kráčajúcemu k sirotinci. Ja som sa ani nepohol. Ja som bol to malé dieťa? Ako som si pamätal toto všetko?!? Potom som sa ale rozbehol za Scorpom, ktorý na mňa čakal pri bráne do sirotinca. Muž moje mladšie ja, položil v košíku na schody, zaklopal a utiekol. Po pár minútach vyšla z dverí... Mníška? Aspoň tak vizerala, a zobrala dieťa na ruky, bez toho aby sa vôbec obzrela, asi to pre ňu bolo bežné. Obzrel som sa za mužom, ale čo ma prekvapilo, bolo, že za mnou sa spomienka začínala meniť na sivú paru. Scorp ma potiahol za rukáv.
„Zabúdaš. Mali by sme sa pohnúť." povedal a vtiahol ma dovnútra. Sirotinec vizeral biedne. Mám pocit, že som tam videl aj plieseň, ale dúfam, že sa mi to len zdalo. Ale predtým, než ma vôbec mníška uložila do postele, niekto známi nám išiel naproti. Moji rodičia. Vizerali skleslo, ale keď mama uvidela mníšku aj so mnou na rukách , rozbehla sa k nej.
„Je nádherný." povedala mama, asi bez toho, žeby si to uvedomila. Mníška sa na ňu pozrela.
„Našili sme ho len teraz. Nikde nebol žiadny odkaz, ani meno." povedala.
„Jeho, chceme jeho. Je dokonalí." povedala mama.
„Ale, madam, nie-" „V tom prípade je rozhodnuté. Môžete si ho zobrať, hneď teraz." povedal nejaký pán, ktorý schádzal po schodoch.
„Ste si istý?" spýtala sa mníška, ale mama si ma už brala na ruky, a nič iné nevnímala. A vtedy sme sa so Scorpom prepadli do hmli. Tentoraz sme boli v nemocnici. Teraz som bol este menší, a nejaká sestrička ma mala na rukách. Rozprávala sa s tým mužom, ktorý bol pred sirorincom. Z tej konverzácie som usúdil.l, že mu zomrela žena, a tiež že je to očividne môj otec. Scorpa som ale okolo seba nevidel. Potom som ale počul tú jednu vetu, kvôli ktorej som už nepochyboval, že mi Scorp hovoril pravdu.
„Povedala že by sa mal volať Jeffrey. Jeffrey Woods." a spomienka ma premiestnila niekam uplne inam. Mal som divný pocit, a uvedomil som si, že už som nebol v svojej spomienke. Ale v koho spomienke som potom bol? Rozhliadol som sa naokolo. Vizeralo to ako... Rokfort? Ale, nie taký rokfort, ako som poznal, neboli tam študenti ani duchovia. Nechapal som. Mohli by to byť spomienky zakladatelov? Dávalo by to zmysel, keďže Mitch ich vidí, však? Keď ale okolo mňa prešli štyri postavi, a jedna predomnou zastala, prestal som chápať všetkému.
„Kto si?" spýtala sa postava. Mal som pocit, že som ju už videl, ale nevedel som kde.
„James." odpovedal som, lebo som nevedel čo iné, by som mal povedať.
„Ahoj James, ja som Brigita." vtedy mi docvaklo.
„Bifľomorová?" a ona sa na mňa usmiala.
„Ako si sa sem dostal?"
„Cez... Spomienky? Aspoň dúfam že to boli spomienky, u Mitcha nikdy neverím ničomu."
„Mitch?" spýtala sa nechápavo.
„Môj kedysi adoptovaný brat. Dokáže vidieť spomienky Salazara Slizolina."
„Och, takže zdedil Salovu schopnosť? Zaujímavé. Dokáže ešte niečo?" pýtala sa dalej.
„Niečo? Hovorí parselsky, je to animágus, čaruje bez prútika, a vyžíva sa v podpaľovaní, z toho čo som počul."
„Čo si počul? Nieje to tvoj brat?"
„Bol, ale pridal sa k tomu koho netreba menovať. To je najväčší černokňažník našej doby. Teraz zabrali Rokfort." Brigita sa zamračila.
„Nemôžeš ich vyhnať? Rokfort ťa musí počúvať." povedala a ja som sa uškŕnul.
„Popravde, to že som vaša rodina som sa dozvedel asi tak pred 10 minútami, a okrem toho je to 1 proti 3." Brigita zdvihla obočie.
„Scorp, Isabell a Mitch, sú tiež rodiny zakladatelov. Z toho čo viem, Mitch je Slizolinov, Isabell Chrabromil, a Scorp Bystrohlav." z ničoho nič sa Brigita usmiala.
„Ten tvoj Mitch a Isabell, môzem sa staviť, že sú obaja v Slizoline." zdvihol som obočie.
„Ako viete? Dokonca aj Scorp je v Slizoline."
„Do slizolinu sa vždy dostávali tý žiaci, krorý majú vysoké cieľe. Nieje to rozdelené podľa rodín alebo podobne."
„To vysvetľuje prečo som v Chrabromile."
„Skutočne? Richard by bol rád."
„Prepáčte, ale môžem sa konečne opýtať kde som?"
„Dobrá otázka zlatíčko. Môžeme povedať, že v tvojom podvedomí."
„Čo robí, s prepáčením, už asi 1000 rokov mŕtva žena, v mojom podvedomí?"
„Haha, dobrá otázka. Vieš, kedysi sme mi štyria vytvorili jedno kúzlo, ale akosi sa nepodarilo. To bude asi ten dôvod." zasmiala sa.
„Aké kúzlo, ak sa smiem spýtať?"
„Och zlatíčko, to by pokazilo všetkú zábavu. Možno inokedy."
„Počkať! Keď odtial odýdem, môžem sa tu aj vrátiť?" spýtal som sa nechápavo.
„Isteže. Povedzme, že teraz som súčasť tvojho vedomia, takže keby niečo, vieš kde ma nájdeš." a začala ma tlačiť k východu z hradu.
„Práveže neviem..." zamrmlal som, ale to už otvorila bránu a vykopla ma von.