Harry Potter a Potomkovia Zakladatelov

Zimný bál a Prvá vražda

All

V izbe som si obliekal nový, čierny hábit. Ten najslávnosjtnejší aký som kedy mal, popravde. Kufor do školi som už stihol poslať k Malfoyovcom, a jediné čo ostávalo, bol Niko. Ale s pánom Malfoyom som sa dohodol, že si ho môžem zobrať so sebou aj na bál (ani sa nepýtajte, ako som sa s ním začal dohadovať o tom, že Niko nehryzie... ale bol som slušný). Neboli sme s Nikom od seba viac ako pár hodín od vtedy, čo som ho kúpil, a nechcel som s tým začínť. Okrem toho mi robyl celkom dobrý doplnok.

...

Sedeli sme v aute a išli sme k Malfoyovcom. Aj keď bolo vydno, ako sa naša rodina zmenila, po tom čo sa rodičia nechcene "priznali" že nás adoptovali. Sedeli sme v úplnom tichu. Mama mala na sebe modré, obtiahnuté šaty a Lilyne boli po kolená, širšie a tyrkisovej farby. Otec oblek a James hábit. A tak nejak sme vošli cez veľkú bránu do sídla. Jeden sluha nám dokonca zaparkoval auto! A ďalší nás doviedol do vnútra. Hňeď čo sme vošli, stáli sme vo veľkej, hale, ale sluha nás viedol ďalej, do priamo obrovskej tanečnej sáli, na ktorej sa ale prave teraz rozpravali hostia. Pod kratšími schodmi nám skontrovali pozvánky, a konečne som sa porozhliadol. Obrusi na stoloch s občerstveným boli smaragdovo zelené, ale väčšina ostatnej výzdoby bola skôr modrá. Aj keď divne, všetko sa k sebe neskutočne hodilo.
„Harry, Ginny. Som rád že ste prišli." povedal pán Malfoy a Scorp pozdravil mňa.
„Draco." povedal otec, nie práve nadšene. Ale potom sa usmial. Hrane.
„Rád ťa vydím. Ako sa má Pansy?"
„Och, dobre. Stojí tamto, ak chcete, môžete sa pripojiť k nám." kývol pán Malfoy k skupinke ľudí. Pozrel som sa na nich, a zaškeril som sa keď som vydel, ako na mňa odtial žmurkol temný pán aj s Isabell. Toto nemohlo skončiť dobre. Ako sme sa blýžili, otec sa začal šúchať po jazve. A ja som sa potichučku smial. Prišli sme až k skupine ľudí, už ma aj Isabell aj so Scorpom ťahali preč. A spolu sme sa na druhej strane miestnosti začali chechtať. A potom som si ich konečne poriadne obzrel. Schorp mal tiež hábit, ale tak o dve triedy lepší. Isabell mala červené šaty... (opysovať šaty fakt neviem... Obrazok hore- len šaty) a vlasi mala vyčesane do mašle na vrchu hlavy. Vyčesané vlasi jej fakt pristali. A rubýnové náušnice a náhrdelník ju o to viac skrášlili. Na ňu by nemala asi ani princezná.
„Waw... Vyzeráte úžasne." povedal som úprimne.
„Vďaka. Takže tu predsa len ostávaš." povedala Isabell a ja som sa usmial.
„Ale stále nemôžem uveriť tomu, že si adoptovaný. Ako to?" pýtal sa Scorp ale naznačil som mu, že sa o tom neskôr porozprávame.
„All? Neverým že si prišiel." povedala a hodila sa na mňa Soňa zo štvrtého ročníka.
„Hej, nevedel som že tu budeš aj ty." povedal som jej a odtiahol som sa. Isabell sa so Scorpom chechtali za jej chrbtom.
„Pozvali ma. Nakoniec. Naše rodiny nemajú najlepšie vzťahy."
„Isteže nie, sme konkurenti, nie spolupracovníci." povedal Scorp.
„Vôbec neviem o čo sa tu jedná, ale nechcete si zatancovať? Hudba už pred chvýľou začala." povedal som a oni prikývli. Ja som tancoval so Soňou a Scorp s Isabell. Neskôr sme sa vymenili. A nakoniec Soňa musela ísť domou, lebo jej sestra skončila v nemocnici, ale nechcela povedať prečo. Bolo asi 10, keď sme sa pomali ale isto zdekovali do Scorpovej izby.
„Tak, All, pripravený?" pýtala sa ma Isabell, a Scorp ma postavil pred veľký predmet pod plachtou. Prikývol som, a Isabell strhla plachtu. Stál som pred veľkým, striebornym zrkadlom, s mojim odrazom. Až na to že môj odraz mal zelene oči a žmurkal na mňa.
„Héé? Kto si?" pýtal sa ma odraz.
„To je jedno, len sa nehni." povedal som mu a pozrel som odrazu do očí. Bolo to zrkadlo ktoré zdielalo vedomosti s tým, ktorý sa doňho pozrel, takže by to malo fungovať. A o chvýľu som stál v chodbe plnej dvier. Otvoril som úplne prvé, s dátumom môjho narodenia.
Bol som v nemocničnej izbe. Moje mladšie ja, ležalo na žene na nemocničnej posteli. Mala strašne tmavé vlasy, asi ako Isabell, ale boli rovné. Doplo mi, že to bola moja mama. Došiel som k posteli a prečítal som si jej meno na papieri. Nikola Michaelson. Ale potom spomienka z ničoho nič preskočila. Asi som si nič nepamätal. V tej chvýli som ale stál nad mojou, už vtedy mrtvou mamou. Nad ňou s prútikom stál človek ktorý ma odniesol do sirotinca. Hneď na to sa sklonil, a bral mojej mame všetky cennosti, ktoré našiel. Dlhý náhrdelnýk v tvare S&R, prsteň s štvor-farebným diamantom (červena, zelená, žltá a modrá), pár čiernych krabičiek... A ine. A zase sa mi všetko rozmazalo. Potom som ale ocitol v kostole (?!).
„Aké meno dávate svojmu dietaťu?" vydel som ako sa mama pred kňazom usmiala. Zhrozene som sa pozrel. Ja mam krst?! Niesom ani veriaci!
„Michael Gabriel Michaelson." a spomienky skončili. Znovu som stál pred svojim úplne zmäteným odrazom.
„Čo to bolo?" pýtal sa ma ale ja som ho ignoroval. Otočil som sa na Isabell a Scorpa s rozhodným výrazom. A potom sme sa na raz otočili na dvere, zpoza ktorých niekto hneď začal zdrhať.