Harry Potter a Potomkovia Zakladatelov

Zimné prázdniny a spomienky

Ľudia, viem že vám to asi je proti srsti, ale v tomto príbehu sa proste niektorému yaoiu nevihnem, lebo je to...
*SPOILER*
tak trochu je to totiž časť deja v minulosti, a trochu aj dôvod pre Allove schopnosti... Ale o tom až neskôr...
*KONIEC SPOILERU*
Ospravedlnujem sa všetkým ktorý tento žáner neznášajú, ale skúste to prosím pochopiť. Pokúsim sa to obmedziť ako viem.

All

Nechápal som prečo som musel ísť na tú vianočnú večeru? Len si to predstavte, sedíte vo svoje izbe, na posteli a čítate si čiernu mágiu pre extra pokročilích, a zrazu tam vtrhne James s tým že sa mám obliecť, a prísť na slávnostnú večeru, lebo prišla všeliako vzdialená rodina a pôjdeme jesť. Jedno šťastie bolo že tá kniha bola očarovaná, takže vyzerala ako elixírová kniha pre druhý ročník. Neochotne som zliezol z postele, obliekol som sa a zišiel som dole. Bolo tam asi 20 ľudí a polovicu som ani nepoznal. V podstate som na každého kašľal. Keď sa ma niečo opýtali, odpovedal som, ale začať nejakú konverzáciu? Ani náhodou! Mama nakladala polievku a všedci sme sa dali do jedla. Všetko bolo vpohode, kým som v hlave nepocítil zvláštny pocit. Uvedomil som si čo to je. Pane bože, niekto sa mi chce dostať do hlavy. Bol to fakt, tá osoba na mňa používala myslorozptil, a nechcela aby som si to všimol. Na rýchlo som si v hlave sformuloval slabú obranu ako ma to učili Slyzolinčania, a odmietal som toho človeka nechať prejsť. Ešte to by trebalo, aby niekto vedel, o tom že používam čiernu mágiu. Ale zaklínadlo sa mi prebíjalo stále viac do hlavy, akoby chcelo nájsť každé jedno tajomstvo. Musím niečo urobyť a hneď. Do predu som podstrčil jednu spomienku, ktorú som si navždy chcel nechať pre seba. Pri stole otec vyprskol polievku a zaklínadlo z mojej hlavy zmyzlo. Čakal som podobnú reakciu, keby som bol otec a uvidel by som svojho syna bozkávať chlapca, asi by som reagoval rovnako. No... stále lepšie než sa dozvedieť, že mu syn mučí po nociach zvieratká pri zakázanom lese. V hlave ma začalo bolieť a ja som sa za ňu chytil. Uvidel som záblesk spomienky Salazara Slyzolina a tiež som vyprskol polievku. Každý sa na mňa pozeral, lebo som sa z ničoho nič začal smiať. Potom som sa pozrel na profesora Snapea a ešte stále sa smejúc, som vykoktal som :
„P-pán pro-profesor. M-myslím že by som v-vám mal po-povedať," povedal som, vydýchal som sa a pokračoval som, „že Salazar Slyzolin mal milostný pomer s Richardom Chrabromilom. Alebo mu teda najmenej dal návrh." dopovedal som a utieral som si ústa vreckovkou. Všetci pri stole sa na mňa pozerali ako som sa smial, s vykulenými očami.
„Ako to viete, Potter?" pýtal sa profesor, akoby to nebolo jasné.
„Lebo inak si bozkávanie vo veku, asi 14 rokov vysvetliť neviem." nenápadne som naznačoval otcovi také klamstvo, že som si bol istý, že ak to pochopil, už nikdy sa mi nepokúsi dostať do hlavy. Otec sčervenal, a ja som vedel, že pochopil. Neskôr sa musím Isabell podakovať, za to že ma to donútila urobyť, keby nie, asi by ma za pravdu rodičia vydedili. Ale začal som byť strašne ospalý. Až tak že som zaspal na stoličke a znovu som bol v spomienkach.

...NEZNÁME...

Richard, Salazar a Brumhilda vyzerali tak na 14. Sedeli v nejakom hostinci v čiernych plášťoch a pili, asi, čaj. Mictan som nikde nevidel. Ľudia za nimi si pripíjali a želali si šťastné vianoce. Po chvý si Brunhilda z plášťa vybrala dva balíčky a podala im ich.
„Nevedela som čo iné vám mám dať." povedala a odpila z čaju. Salazar tiež niečo vytiahol z pod plášťa.
„Nič iné som neukradol." zamrmlal a pozeral sa do zeme. Richard tiež niečo vytiahol, ale na rozdiel od nich dvoch, mal len jeden balíček, ktorý podal Brunhilda. Pozrel sa na Salazara a povedal:
„Prepač Sal, nestihol so ti nič zohnať." Salazar len zakrútil hlavou, že mu to nevadí. Brunhilda sa potom vybrala hore schodmi s tichým ‚Dobrú'. Salazar dopil čaj ale namiesto hore, sa vybral von. Išiel aom za ním do zadu chatky a všimol som si na strome skrútenú Mictan. Salazar ju pohladkal po hlave a ona mu ju oblýzla. Vyzerala skoro ako pes. Dvere do chatky sa zavreli a dozadu prišiel Richard.
„Sal, poď dnu, zamrzneš." povedal mu ale Salazar pokrutil hlavou. Očividne u nich mrzlo.
„Zostanem s Mic." povedal a očividne to myslel smrtelne vážne. Richard si povzdychol a oprel sa o drevenú stenu.
„Tak vám budem robyť spoločnosť. Nemôžem ťa nechať v noci samého, lebu znovu odpadneš od zimi, alebo ešte horšie, od spomienok." záhada vyriešená, schopnosť mám po Salazarovi. A tak tam stáli. Pol hodinu. Hodinu. Dve. Obaja sa triasli ale ani jeden nemienil odýsť. Salazar sa rozprával s Mic a Richard len počúval. Aj keď očividne nič nerozumel. Po chvýli sa Salazar začal kolísať a vyzeralo to že spadne. Richard ho ale zachytil ešte predtým a zabalil ho do svojhu kabátu.
„Vydíš. Už odpadávaš, čo by sa stalo keby som tu nebol, hm?" opýtal sa a pritiahol si ho blyžsie.
„Poďme sa zohriať. Zajtra mi povieš čo chceš na vianoce, a sľubujem že to splním, nech to bude čokoľvek." bola už tuhá noc, takže som si nebol istý, či to hovorí kvôli tomu že boli obaja unavený, alebo bola obom zima.
„Čokoľvek?"
„Uhm." Salazar sa naňho otočil, bez toho aby sa vykrútil z kabáta a povedal:
„Zavri oči." Richars naňho spýtavo pozrel ale urobil to bez otázok. Salazar sa dostal zpod jeho plášťa a chytil ho za ruki. Potom sa natiahol, a pobozkal ho. Dlhšie než Scorp bozkal mňa, ale stále to bol strašne nesmelí bozk. Ani jeden neotvoril oči, a keď skončili, Salazar sa odtiahol a utiekol do vnútra chatky. Richard otvoril oči a pozrel sa na hada na strome ktorý uznanlivo syčal.

...

Prebudil som sa a všimol som si že som ležal na gauči. Pozrel som sa na hodiny hneď vedľa. Spal som len 15 minút. Postavil som sa a pozrel som sa k stolu.
„All, už si hore?" očividne? Prikývol som a išiel som si sadnúť na svoje miesto. Chýchlo som dojedol polievky, a zjedol som druhý chod a potom ešte jednu obladku. Mama išla robyť riady a my sme si išly rozbalovať darčeky. Nejaké ponožky, spodne pradlo, knihy, pergameny, atrament a brká, knihy, čapicu a kabát, a svetlozelenú deku. Žiadne prekvapenie. Už som chcel ísť do svojej izby, a čítať si, ale spomenul som si že sa ešte musím zastaviť aj za profesorom Snapeom. Rýchlo som mu povedal čo som vydel a zdrhal som do izby. Prvú vec čo som urobyl, bolo že som zavrel okno, lebo mi bola zima. Druhá vec bola, že som si z pod postele vybral balíčky a rozbalil som si ich. Ďalšie knihy, ale tieto ma aspoň zaujímali. Potom som sa zabalil do deky a čítal som si. Keď som vedel že začínam zaspávať, schoval som knihy pod posteľ. Uložil som sa a zaspal som.

Scorp

Vianoce boli fajn. Slávili sme ich s váčšinou smrťožrútov. Všedci sme sedeli pri stole a menili si darčeky. Temný pán mal v očiach hromy, blesky pre tých ktorý zabudli dať darček jeho "dcérke". Potichu som sa na tom smial, keď ju tak oslovil a bol som zvedavý, koľko bude trvať než sa Isabell postaví a dokope ma k smrti. Keď sme si vymenili darčeky, nohli sme si dať zákusok, a iné veci. Kým sme jedli, niektorý si všimli že do okna narazila sivá sova. Isabell a ja sme sa hneď zdvihli a bežali k nej. Otvorili sme okno a sova nám do rúk pustila darčeky vo slabo žltom a slabozelenom papieri s našimi menami. Sova si mi sadla na plece ako už toľko krát predtým a Isabell jej do zobáka podala dva listy, jeden môj a jeden jej. Sova ich chytila, zaklepala krídlami a odletela. Spolu sme sa potom vybrali k stolu s úsmevmi. Smrťožrúti si niečo šepkali, ale keď vydeli ako na nás temný pán prikivuje, okamžite prestali. Potom sme sa rozišli domov, kde mal každý ešte svoju večeru v kruhu rodiny. Tak som asi naposledy v tomto roku zakýval Isabell, a aj s mamou a otcom sme sa vybrali domov.

Isabell

Smrťožrúti odyšli a s nimi aj Scorp. Bola som trochu smutná, že tu ako každý rok budeme len traja, ale zvikla som si. Tak sme sa ako každý rok navečerali a potom som dostala povolenie otvoriť ai darčeky. Všetky veci od smrťožrútov, boli síce drahé, ale pre mňa úplne bezcenné. Od Scorpových rodičov som ale na moje prekvapenie dostala veľmi hodnotný darček. Mysľomysľa. Krásna, strieborná, zdobená hadmi so zelenými očami. Bola som v úžase, ale potom som otvorila aj iné darčeky. Rodičia mi darovali hovoriace zrkadlo, aby som sa doma necítila až tak sama, keďže tam večšinou niesu. All mi dal knihu a Scorp hodinky v tvare oka. Neboli to neobyčajné darčeky, ale všetci to mysleli od srdca, a z toho som mala radosť. Už som si ich všetky chcela odniesť do izby ale z jedného vypadol list. Bola som prekvapená, a preto som ho hneď otvorila:

Milá Isabell,

Píšeme ti, lebo ti chceme povedať veci, ktoré inak viadriť nevieme. Vieme že to tak často nevyzerá, ale vážime si ťa. Pre nás si skôr ako mladšia sestra, než kamarátka, a aj keď nás niekedy zbiješ za naše hlúpe nápady, prosím nezabúdaj, že ťa máme stále radi. Vieme že na nás stále dohliadaš, a pomáhaš nám aj keď to nedávaš na javo. Preto ti chceme povedať, že pred nami sa pretvarovať nemusíš. Aj keď ťa All nepozná práve najdlhšie, pozná ťa dosť dobre na to aby ťa odhadol. Ak sa chceš usmievať, neskrývaj to. Ak chceš plakať, sme tu pre teba. A nemusíš sa báť, my neodýdemem. Tak nám urob láskavosť, a prosíme, buď k nám úprimná, aspoň tak ako sme my k tebe. A naposledy, nezabudni na to že my sme tiež tvoja rodina. Rodina, tá pravá rodina, sa neopúšťa...

Scorpius Malfoy & Albus Potter (& celá fakulta)

Ani som nevedela prečo, a z očí mi tiekli slzy. Bola som z nich dojatá. Usmiala som sa na rodičov, ktorý o mňa asi podľa ich výrazov mali strach a povedala som:
„Prečo sa chalani nevedia proste viadrovať tak jednoducho ako teraz?" asi ma ani nerozumeli, alebo proste nechápali, ale na odpoveď som ani nečakala. Zobrala som darčeky a list a vybehla som do svojej izby. Už som sa necítila sama, nemala som prečo, všetko okrem listu som hodila na stôl, a ľahla som si na postel. Keď ma ráno išla mama zobudiť, našla ma schúlenú na posteli, s červenými očami od plaču a s úsmevom. Pokrčený list ležal hňeď vedľa mňa.