Harry Potter a Potomkovia Zakladatelov

Po prázdninách, a nové knihy?

All

Nový školský rok. Ako minulí rok s mamou, otcom, Jamesom a Lili, tentoraz sme ale išli do Rokfortu všedci traja. Lili šťastne štebotala, o tom čo urobí ako prvé keď tam príde, a James si z nej znova robil srandu, ako zo mňa pred rokom.
„Možno pôjdeš so Slyzolinu." hovoril ale Lily nas zase prekvapila.
„Nevadí mi to."
„F-fakt?" Jamesa tým vykoľajila.
„Ja skončím v Bystrohlave." povedala sebaisto a pokračovala v chvôdzi.
„Čo?" nechápal som. Potom mi doplo že Lily vydí budúcnosť. Povzdychol som si a vysvetlil to Jamesovi, ktorý tomu nechápal.
„Ahaaa..." povedal James smutne, keď si uvedomil že niečo take na ňu platiť nebude.
Stretli sme aj Scorpa a Isu, so Scorpovími rodičmi. Isa sa na mňa nahnevala, zato že som ju začal volať Isa. Ale nemienil som s tým prestať. Predstavil som im aj Lily, a začali sme nastupovať na vlak. Lily sa ešte lúčila, až dokým sa vlak nezačal pohybovať. Potom ju na vlak rýchlo strčil otec a kývali sme im, dokým sme ich teda vydeli. Potom sme si sadli do jedneho kupé k Scorpovi a Ise. Keďže som Isabell asi pol cesty volal Isa, tak ma zbyla. Doslova. Zkopla ma zo sedačky a potom ma prefackala. Ešte dodala že ma mohla zmlatiť aj silnejšie. Asi mala zlú náladu. Akosi som začínal chápať, čo znamená tá Slyzolinská pícha. Slyzolinčania očividne za žiadnu cenu neprehravajú. Trochu ma rozbolela hlava a ja som sa už pomali začínal pripravovať na najhoršie. Ale nič sa nestalo, tak som predpokladal že keď ma Isabell skopla, tresol som si hlavu. Ale bol som trochu unavený, tak som ostatným povedal, že si na chvýľu pospím. A zaspal som hneď potom, čo som im to povedal.

...NEZNAME...

Richard sedel pri ohnisku. Bol špinavý a mokrý, a nad ohňom smažil tri ryby. Oproti nemu ležal skrútený, zelený had, a za ním spal Salazar. Bol celý v obväzoch, a prikrytí starou plachtou. Netrvalo ani 2 minúty, kým sa s hlasným "au" neprebudil. Hneď potom čo si všimol, že niekto sedí oproti nemu, vystrel sa a plachtu si pritiahol až ku krku. Tváril sa vystrašene. Richard si to všimol a zdvihol ruky nad hlavu.
„Neboj sa. Nič ti nespravím, sľubujem." na Salazarovej tvári bolo vydieť nedôveru, a tak Richard dodal :„Fakt! Keby som niečo chcel urobyť, urobyl by som to doteraz. A to by som pravdepodobne už nežil, lebo ten had ťa bránil zubami-nehtami. Musel som ho presviedčať asi dve hodiny." Salazar zdvihol obočie a spýtal sa :
„Rozumieš mu?"
„Iste že nie. Len ma chcel zakaždým uhriznúť, tak som typoval, že inak to nepôjde." pokrčil plecami Richard. A Salazar sa začal pýtať hada :
„Je to pravda?" had mu prikívol a znova sa zapozeral na oheň. Salazar ale stále vyzeral že mu neverí. Richard si povzdychol.
„Tak typujem že ty sa s ním asi rozpravať vieš. To nič, nemusíš mi veriť. Ja som ťa tam proste len nechcel nechať umrieť, nič viac. Keď budeš v poriadku, môžeš kedykoľvek odýsť. Dáš si rybu?" spýtal sa a podával mu rybu na chlebe. Keď had zavetril rybu, zdvihol hlavu a pozeral sa na Richarda. A Richard sa pozeral naňho.
„Povedz mu, prosím, nech na mňa tak nepozerá. Mám z neho husiu kožu." povedal Richard a nespustil oči z hada.
„Ona ti rozumie." odpovedal mu Salazar a zobral si rybu. Veľmi rýchlo, podotkol by som. V podstate len vystrel ruku a hneď potom ju bleskovo stiahol. Asi sa ho ešte vždy bál. Potom kus ryby dtrhol a dal ho hadovi... Alebo hadici? Nebol som si istý.
„Vieš, tie ryby som chytal rukami, a nemôžem si pomôcť ale toto vyzerá ako mrhanie." povedal a ukazal na hada, práve tráviaceho rybu. Salazar sa zamračil.
„Niečo proti *Mictian?" spýtal sa chladne a pritiahol si hada ku sebe.
„Nie, nie, vôbec! Ale nemôže si to loviť samo?" odpovedal Richard Salazar si pritiahol hada ešte blyžšie a ak by mohol, pohľadom by strielal blezky.
„Mictan mi zachranila život! Takže nie, nemôže." had súhlasne zasyčal.
„Okrem toho, poriadne nevidí. To by jej potrava skôr ušla pred nosom." Mictan mu dala po hlave chvostom.
„Hmm... A čo to vlastne je? Niečo ako toto som ešte nevidel." ukazal na Mictan a potom, keď naňho vycerila zuby, tak sa stiahol.
„Bazilisk. Ale jej oči nefunguju spravne, nikoho s nimi nemôže zabyť." Richard sa tváril... Veľmi zaujímavo, zdvihlute obočie a otvorene usta. Ale rychlo sa spamätal a spýtal sa:
„A ako sa vlastne voláš? Ja som Richard Chrabromil, čistokrvný." kývol mu zpoza ohňa.
„Salazar Slizolin." všimol som si že troch ztíšil hlas „a som muklovského pôvodu."

...vlak...

Prebudil som sa v všetci na mňa čumeli.
„Ok... Koľko som spal?"
„Len asi hodinu, aj keď si sa vždy mykal." povedala Isabell.
„Zajtra asi zajdem za Snapom." povedal som a usmial som sa. To že ma už nebolela hlava ma povzbudilo.
„Kedy vlastne vystupujeme?" spýtal som sa, aby ma začali znovu brať normalne.
„O pol hodiny." zamrmlal Scorp, vydel som že sa hore drží len silou vôle. Asi zas nespal.

...veľka sieň...

Znovu ďalší porelov riaditela, triedenie prvákov (Lily sa trafila), a potom sme mali isť do klubovne. Ale na chodbe sme sa rozprávali so Scorpom, preto som asi zaspal dobu, a do klubovne som musel klopať. Prišla mi otvoriť Rose a potom mi vyčítala, ako ma Slyzolinčania kazia, a že keď to takto pôjde dalej a blá, blá, blá. Nepočúval som ju, vošiel som do izby a ľahol som si na postel. Moji "spolubývajúci" na mňa nenávistne pozerali. Prečo? Buď sa hnevali na to že sa bavým so Slyzolinom, alebo to, že som ani nevedel ako sa volali. Bolo mi to celkom jedno. A zaspal som.

...ráno...

Ešte večer sme si so Scorpom dali stretnutie v sieni slavy o siedmej, aby ma odviedol k profesorovi Snapeovi. Ešte stale som nevedel cestu do jeho kabinetu. Zaklopal som a čakal. Po chvíli otvoril a pustil ma dnu. Povedal som mu čo sa mi snívalo a on len počúval. A potom sa na mňa pozeral, lebo som mu povedal že Slyzolin bol muklovského pôvodu. Ale stale len počúval. Nakoniec som odyšiel a išiel som do veľkej siene. Profesorka rozdavala rozvrhy a so svojim som sa bez raňajok vybral na čarovanie. Učili sme sa, na moje prekvapenie, privolávať k sebe predmeti, a hneď na to nam povedal že sa na druhý polrok budeme učiť pracovať s živlami. Potom bola transfigurácia (premiename kúsky dreva na železo) a elixíri. Bol som zo svojeho pokroku nadšený, lebo môj elixír bol jeden z najlepších. Isabell, Scorp a Laura, Chrabromilčanka, boli predomnou... V tomto poradí. Obed sme nakoniec (ja, Isabell a Scorp) jedli pod stromom pri jazere. Po prazdninách sme sa rozpravali o všetkom možnom. Tiež sa ma pýtali čo som vydel v minulosti a tak. Z nejakeho dôvodu mi nevadilo hovoriť o tom s nimi. Tiež boli zvedaví, či uvidím aj minulosť ďalších zakladatelov, ale na to som im nevedel odpovedať. Potom sme ale museli ísť na lietanie. Ako minulí rok, spolu sme mali elixíri a lietanie, a tentorok ešte k tomu dejiny mágie, a obranu proti čiernej magii. Bol som z toho šťastný.

Asi o týždeň neskôr sa celá škola mala zhromaždiť vo velkej sieni. Už po ceste som sa potichu modlil - "nech to nieje súboj fakúlt, alebo nech tam niesom; nech to nieje súboj fakúlt, alebo nech tam niesom..." myslím že ste si urobyli predstavu. Ale riaditeľ nás prekvapil hneď ako začal rozprávať.
„Milý študenti, tento rok sa na našej škole uskutočný udalosť, prebratá až z Amerických stredných škôl. Rád by som teda poprosil nášho hosťa: Allena Kassu, aby vám predstavil o čo ide." riaditeľ ukázal na nižšieho chlapíka s hnedými vlasami, ktorý sa hneď jal slova.
„Študenti Rokfortu, rád by som vám predstavil aktivitu, ktorú som založil na svojej vlastnej škole, a musím povedať, veľmi sa osvedčila. Volá sa to výmenný pobyt žiakov, a bol založený na to aby sa ľudia z iných fakúlt mohly na vzájom spoznať. Ide vlastne o to, že ak sa zpíšete, počas jednej časti roka, sa presuniete do inej fakulty, ktorá sa na istý čas stane vaším novým domovom. Samozrejme sa po čase vrátite do svojej vlastnej fakulty." dodal rýchlo keď uvidel výrazi tohto ročných prvákov. Potom znovu prevzal slovo riaditeľ:
„Každý kto by sa chcel prihlásiť, zoznam je pri dverách do siene slávy." skončil a odyšiel. Žiaci sa dali na odchod ale ja som si ešte predtím odchytil Isabell a Scorpa.
„Podme sa prihlásiť." povedal som im a obaja sa na seba pozreli, ale nakoniec bez rečí súhlasili. Popravde, bol som zaujatý. Chcel som o ostatných fakultách vedieť toľko čo som mohol. Od kedy som bol takýto? A tak sme sa spolu prihlásili do výmenného programu študentou. Keď som potom k večeru prišiel do mojej spálne, tak som sa hneď vyvalil na postel ale potom som sa hneď aj postavil. Prečo? Na mojej posteli ležala kniha, o ktorú som si narazil hlavu. Zdvihol som ju z postele a pozrel som sa na titulok. Zažmurkal som a potom som sa pozrel znovu. Oči ma neklamali. Titulok bol: Čierna mágia pre začiatočníkov. Tá kniha určite nebola moja! A bola tam aj druhá kniha: Techniky očí pre vyvolených. Tiež nebola moja. Zdvihol som sa a chcel som ich odniesť riaditelovi ale niečo ma zarazilo. Nakoniec som si obe knihy strčil hlboko do nočného stolíku, a išiel som spať.

*Mictian - aztécky boh smrti