Harry Potter a Potomkovia Zakladatelov

Kde je posledná vôľa zakladatelov?

Mitch

Po štiroch týždňoch doučovania Slizolinu, s nami už spolupracovala celá fakulta. Každý sa postupom času pridával, a zmeny boli viditelné. Po tom jednom mesiaci sa Slizoli stihol vyšplhať na tretie miesto v bodovom hodnotení, ale stále to bolo slabé. Za mesiac sa nedajú dohnať štiri roky. Učitelia boli ale každý deň o niečo viac prekvapený. Snape sa na naše prekvapenie, z času na čas usmial, a ostatné fakulty z toho boli mimo. Vlastne aj Slizolin, ale tý sa na to len uškŕnuli. Ostatý ich začali ešte viac ohovárať, ale radili sme im, aby to ignorovali. A to aj robyli. So mojimi bývalími spolužiakmi, sme tiež niekedy zašli na ďatelinové pivo, ale fakt len niekedy. A Chriss... No neviem čo o ňom povedať. Dostal úlohu, a plnil ju. Aj keď to bola úloha o tom, že mal... Ehm, začať randiť s mojim bratom. Erika bola naopak spokojna, a po hrade chodila vždy s úsmevom. Bol som šťastný, že bola zasa v poriadku... V rámci možnosti, ale na to som si už zvikol. A tak to pokračovalo. Október a November. Na všetkých svätých sme s Erikou dostali voľno, a išli sme do Londýna. Aj keď bol len November, vonku už smežilo, a to sa Erike nepáčilo. Nemala skoro žiadne kabáty, takže som jej jeden zaplatil. Chcela mi ho preplatiť, ale odmietol som, bola to predsa moja "sestra". Bolo to fajn, stretli sme aj Chrisa, ktorý bol na Eriku stále naštvaný, a nakričal na ňu za tie srdiečkové smajlíky. A stále sa obzeral.
„Čo stále robýš?" spýtal som sa ho nakoniec.
„Tvoj brat ma stále sleduje. Stále! Stavím sa že aj teraz." pošepol mi a začal som sa otáčať aj ja. Nakoniec sme išli do jednej reštaurácie na obed. Ja som mal rezeň, Chriss si dal šalát, a Erika.. myslím že sa to volalo onigiri? Nechápal som, ako sa z toho najedla. Potom ešte dezert, namiesto ktorého si dala zmrzlinu. Zmrzlinu! Vonku snežilo! Ja som mal jahodovú tortu a Chriss čokoládovú. Potom sme išli na nákupi, zase raz za to mohla Erika. Vracali sme sa s kopami nového oblečenia, ale ešte predtým sme sa zastavili v Gringotbanke. Chriss ma stále pýtal, aby sme tam išli, lebo si chcel pozrieť knihy v mojom trezore.
„Pán Potter, aké to prekvapenie. Počul som, že vás hľadá ministerstvo." povedal škriatok pri podstavci, keď som mu ukázal prsteň, a uškŕnul sa.
„Teraz som známi ako, Pán Michaelson." povedal som a usmial som sa. A tak nás škriatok zobral do trezoru.
„Tak Chriss, knihy. Ber si ktoré chceš." povedal som.
„Aspoň teraz mi nehovor tým menom. Moje pravé meno mám omnoho radšej." povedal Scorp/Chriss a začal si prezerať knihy.
„Ale tak vídem z cviku." podotkol som a Scorp sa misteriózne usmial.
„Toho mena sa čoskoro zbavím, tak si nezvykaj. A tebe už určite ide na nervi aj tvoje meno, že Isabell." pozrel som som sa na čiernovlásku vedľa seba, a ona prevrátilo oči.
„Poznáš ma príliš dlho, na to aby som to zatajila. Aj keď som sa na tú prácu fakt tešila, ide mi na nervi. Už aby to skončilo." pousmial som sa.
„Zmenu názoru ti trvala 4 mesiace. Čo keď tú prácu budeme musieť mať ešte pár rokov?"
„Dám výpoveď. Alebo sa nechám chitiť."
„Brzdi. Tak dlho to nebude trvať. Od tvojho brata som totiž dostal veľmi zaujímavú informáciu, Mitch. A dôkaz by mal byť niekde tu. Takto získame ultimátny trumf nad celím ministerstvom, aj Rokfortom."
„Odkedy je James tak blbý, že by ti povedal tak dôležitú informáciu?"
„Podľa mňa si to ani neuvedomil. Vlastne som to vedel už skôr, ale to ako to James povedal mi otvorilo oči. Teraz už potrebujem len dve veci."
„A čo potrebuješ, ak sa smiem spýtať?"
„Poslednú vôľu zakladateľov rokfortu, a taktiež magické rodokmene. Vraj sa dopysujú samé. Hups, a práve som ten rodokmeň našiel." povedal a v ruke držal nejaké plátno. Roztvorili sme ho, a začali sme kíchať od prachu. Na vrchu boli napýsané mená zakladateľov Rokfortu, a od nich sa ťahali čiarky k iním menám a tď. A na úplnom spode boli v jednej rovinke štiri mená: Isabell Amber Riddlová, vedľa bolo Michael Gabriel Michaelson, vedľa toho bol nejaký Jeffrey Jack Woods a úplne posledné... skúste si tipnúť. Áno, máte pravdu, stálo tam Scorpius Hyperion Malfoy. Pozreli sme sa na seba, a začali sme sa smiať. Isabell čakal každý, mňa každý predpokladal, a Scorp... neviem čo na to povedať. Asi sa s nami zahráva osud.
„Dobre, fajn, stop. To veci značne uľahčuje. Teraz už iba zistiť kto je ten Jeffrey, a tiež nájsť poslednú vôľu."
„Je to jeff the killer!" povedala Isabell a obaja sme sa na ňu pozreli.
„Čo je? Tak sa volá jedna creepypasta, a Jeffove pravé meno bolo Jeffrey Woods. A tiež mal brata, Liua."
„Ako vidíš, náš Jeffrey nemá brata, takže to bude len zhoda náhod. Fajn, vieš čo, späť k rodokmeňom." povedal Scorp, keď videl, že sa Isabell chystala niečo nametať, a prešiel prstom od svojho mena, po čiarach, až k Brunhilde Bystrohlavovej. Tiež sme to urobyli, až na to, že sa naše prsty niekde v polovici plátna spojili, a pokračovali až k Salazarovi a Richardovi.
„A znova táto otázka: Ako mohli mať spolu deti?! Obaja sú to muži!" povedal/zakričal som.
„Mpreg." zašepkala Isabell a začala sa usmievať.
„Niečo reálne."
„Elixír na zmenu pohlavia. Jeden ho mohol piť 9 mesiacov, a bum! Problém vyriešený." povedala potom, a stále sa usmievala. Zamysleli sme sa.
„Je to možné." povedal som, a potom sme odložili rodokmeň a začali sme hľadať poslednú vôľu zakladateľov. Ale trezor bol priveľký, a nič sme nenašli. Keď sme vyšli z gringotbanky, už sa stmievalo. Rozlúčili sme sa so Scorpom a vybrali sme sa späť do Rokfortu.
„Dnešok bol fajn. Bola sranda." povedala Is... Erika! keď sa po dlhom dni zvalila na moju posteľ. S taškami s oblečením sa nezaoberala.
„Jop, bolo fajn. A teraz choď, prosím, spať do svojej izby."
„U-um. Už sa nepostavím. Došla mi energia." pokrútila hlavou.
„Tak mi daj tvoje kľúče. Budem spať v tvojej." pozrela na mňa psími očami.
„Spi so mnou."
„Nech to už myslíš akokoľvek, odmietam."
„Bóže, myslím to normálne. Hneď ťa napadajú tak úchilné veci."
„Si dospelá, a okrem toho si úžasná a krásna. Aj idiota by napadlo niečo také." povedal som, a stále som stál v strede izby.
„Som krásna?"
„Nerob zo seba neviniatko. Chalani na teba leteli už od pätnástich. Keby si nebola úžasná, určite by za tebou neletela polovica školi."
„Tak som to nemyslela. Ty si myslíš že som krásna?"
„Samozrejme. Niekedy trochu šialená, a hlúpa, ale áno. Si krásna." povedal som a usmial som sa. Vedel som čo tým myslela. Ona sa nepýtala na to, ako vizerá. Pýtala sa o svoje vnútro. Niekedy mala svoje chvílky, keď si myslela že je skazená z vnútra, a že je divná a podobne. A na to sme tu boli my so Scorpom. Neviem či o tom niekedy premýšľal aj Scorp, ale dokázal som si predstaviť, prečo sa tak Isabell cítila. Po všetkom tom zabíjaní, som sa niekedy začal cítiť divne. Bolo to, akokeby ma to ťahalo dodola, akoby ma moje svedomie trhalo zvnútra, ale nedával som to najavo. Po tých rokoch, čo som strávil so Scorpom a Isabell, som si s nimi vytvoril puto, ako so súrodencami, a mal som pocit, že musím byť ten najsilnejnejší, robyť im oporu, ale to bola pravda len z polovice. Asi sme sa tak cítili všetci. Všetci sme mali tie slabé chvýľky, keď sme si mysleli že sme na dne, ale vždy sme sa z toho spoločne doatali. A to bolo doposial jediné puto, ktoré som pestoval. Boli sme... Nie, na to netreba slov. Pokrútil som hlavou a ľahol som si vedľa Isabell.
„A čo pižamo?"
„Na to som už príliš unavený. Dobrú, Isabell."
„Dobrú, Mitch."

...

Ráno sme sa prebudili, skoro sme meškali na prvú hodinu. Nakoniec sme ich stihli, ale celí čas čo som tretiakom vysvetľoval lopúchovce černivé, som zýval. Na obed som prišiel vyčerpaný, ale Erika mala už zase úsmev na tvári.
„Čo sa ti stalo? Ráno si mala problém postaviť sa z postele."
„Zašla som do kuchine. Dali mi cukor, a znova som Ok." začalo mi mikať obočím.
„Cukor, huh? A čaj ti k tomu náhodou nedali?"
„Nie, ten cukor bol fajn." povzdychol som si. Hyperaktivita.

...

Prešiel ďalší mesiac. Scorp/Chriss stále písal, že mu už chýba len jeden kúsok skladačky. Cez vianoce sme zostali v Rokforte, ako aj ďalších tridsať študentov. Väčšina boli Slizolinčania, ale boli tu aj Chrabromilčania, Bystrohlavčania a Bifľomorčania. Nebolo s nimi veľa problémov, vždy sa mi snažili vyhnúť oblúkom, a to už od vtedy, čo som žiakov zobral do zakazaného lesa. Snape si zobral prázdniny u svätého Munga, keď sa pošmikol na kuse ľadu, a udrel si hlavu. A keď sa znovu začala škola, hádajte kto zaňho zastupoval. => Ja <=. A Erika, ale tá len dva razi. Ale profesora sme zastupovali do bodky. Prváci sa ma normálne zľakli, keď som vošiel do triedy a zabuchol som za sebou dvere.
„Tákže, otvorte si knihy na strane 54." povedal som a na tabuľu som napísal názov elixíru.
„Pán profesor, ale mu sme ešte len na strane 32."
„Nezáujem, Severus s vami ide príliš pomali. Meškáte s učivom."
„Ale-"
„Žiadne ale. Elixír na liečenie zlomenín. Okamžite!" po tom mi už nikto neodporoval. A tak pokračovali aj ostatné hodiny. Mimochodom, tie elixíri dopadli otrasne. Erika to brala trochu milši. Aspoň im dala elixíri, na príslušnej lekcii. Ale aj tak dopadli hrozne, takže nic z toho.

Scorp

Ach, kde mám ešte hľadať? Rozmýšlal som, už druhý týždeň. Áno, stále som nenašiel vôľu zakladateľov, a to som hľadal všade, Michov trezot skončil hore nohami! A vôľa nikde! Dokonca som hľadal aj v oddelení záhad, a stále nič!
„Nedarí sa ti?" počul som za sebou Jamesov hlas a vedel som, že sa usmieva. Nahodil som na seba svoj úžasný úsmev, a otočil som sa knemu.
„Kdeže, všetko je úžasné, len ty tu zavadziaš." a on sa na to len zasmial!!
„Dnes máme ísť na večeru, spomýnaš si?" pripomenul mi, akoby to bolo úplne normálne. Zastrelte ho niekto!
„Dnes nemôžem, pracujem aj v noci."
„Ach, aké prekvapenie." povedal sarkasticky. Takto som sa vyhováral už dva týždne a až doteraz to fungovalo.
„Čo spravíš, mám veľa práce. Aká škoda."
„Nevadí, čakal som to. Preto mám pre teba darček!" prižmúril som oči.
„Nie, ďakujem. Musím odmietnuť."
„Neodmietaš, ešte si ho ani nevidel." povedal, a z vrecka vytiahol striebornú retiazku s príveskom v tvare slávika.
„Neberiem si to, niečo také nosiť nebudem."
„Prestanem ťa sledovať." prižmúril som oči. To sa mi nezdalo.
„Aký je v tom háčik?"
„Nebudeš si ten prívesok dávať dole." zažmurkal som. Čo plánuje?
„Tak fajn, s tým sa akosi zmierim." ani za nič ten prívesok nosiť nebudem!
„Tak to dúfam. Kto vie, možno si ho obľúbiš až tak, že si ho zoberieš aj do hrobu." v tej chvíli som sa naňho prekvapene pozrel.
„Do hrobu?" James sa na mňa prekvapene pozrel.
„Vieš, to sa tak hovorí. Keď máš niečo rád, alebo je to cenné, ľudia si to so sebou berú aj do hrobu." začal som sa usmievať.
„James, ty si génius!" povedal som a odyšiel som z pracovne, do knižnice. Teraz už iba nájsť, kde boli pochovaný zakladatelia Rokfortu. V tej chvíli som úplne zabudol na prívesok, ktorý mi dal.