Harry Potter a Potomkovia Zakladatelov

Pomoc a "Služba" z Milosti

All

Keď sme sa rano zobudili, tak asi polovica fakulty, odmietlo výsť z postele, takže sa do toho musel zapojiť profesor Snape. Nie žeby sme ho volali, prišiel sám od seba, asi vedel že so vstávaním budú problémi. Profesor chvýľu rozmýšľal, čo s nimi a potom odčaroval postele. Ostatný sa ale zmierili s tým, že zem je pre nich dostatočne pohodlná. Nakoniec na nich začal vylievať litre vody, a bolo to. Do veľkej siene sme došli so staršimi študentmi na pleciach, lebo profesor už nič iné nevymyslel. S Isabell sme niesli Scorpa, ktorého strašne bolela hlava.
„Vďaka, ja vám to vrátim... Raz." povedal keď sme sa konečne usadili za Slyzolinský stôl. Ľudia sa na mňa pozerali prekvapene (Bifľomor), zhnusene (Chrabromil), a zamyslene (Bystrohlav).
„Heh, asi si nová atrakcia v našom obludáriu, All." zdvyhol som na Martu obočie.
„Tak nás berú, tak sa tak, aspoň ja, správam." povedala a zahryzla sa do chleba s dzemom. Vtedy sa postavil riaditeľ.
„Podľa toho ako sa všetci pozerate na Slyzolinsky stôl, môžem predpokladať, že už aspoň väčšina z vás vie, že sa Albus Potter rozhodol zmeniť fakultu. Jeho rozhodnutie bolo definitívne, preto som si istý, že sa s tým veľmi rýchlo zmierite." povedal krátko a zase si sadol. No, môžem povedať, že to tým pohľadom vôbec nepomohlo. Len sa pozerali o niečo nenávidenejšie. Vrchol tomu bol, keď do siene vletela sova s červenou obalkou v zobáku. Hneď čo mi doletela na dosah ruky, schmatol som ju a utekal do klubovne. Na sekundu po tom čo sa za mnou zavrela stena, sa obalka rozvrešťala.
„ALBUS SEVERUS POTTER! AKO SI SI DOVOLUJEŠ, ZMENIŤ SI FAKULTU?!..." čakal som niečo také. Ale, popravde, vrešťadlo nie. Už som vydel ako sa na mne budú smiať. Vedel som že sa to zlepší, lebo vrešťadlo skončilo skôr než som čakal. Do prázdnin to bude ok. Načo vôbec tie fakulty vymýšľali?

...???...

Mesto. Štyria ľudia, asi 16 ročný, prechádzali okolo kamenných budou, v hrubých plášťoch. Mic som nikde nevidel, tak som sa sústredil na rozhovor.
„Škola? Načo?" pýtal sa Richard a pozeral sa na Brunhildu. Odpovedala mu ale Brigita.
„Nieje to jasné? Čarodejníci majú hrozný život, tak sa musíme naučiť brániť!" každý sa na ňu pozeral.
„Aj tak, je tu dosť čarodejníkov, ktorý môžu mať školu. Aký máme my dôvod postaviť školu, a učiť deti kúzla? Nech sa ich naučia sami, ako mi." povedal Salazar a odfrkol si.
„Ale, čo máš proti? Bude to sranda, učiť malých faganov ako sa správať, a podobné veci..." teraz skočila Bigite do reči Brumhilda.
„Ako sa brániť, nie správať. Teraz ale vážne, koľko deciek už zomrelo, lebo nevedeli čarovať, hmm? Vy sa za to necítite vinný?" Richard a Salazar pokrútili hlavami.
„Ale no ták, ani trochu? Hmm, tak inak, rozmýšľali ste už, ako by sa vaše životy zmenili, keby ste vedeli poriadne čarovať?" odpovedal jej Salazar.
„Jop, mohol som tých *** zabyť o niečo skôr. A tiež by som ešte stále mal tmavé vlasi." Richard sa vedľa neho pousmial.
„Popravde, s tmavými si ťa neviem predstaviť... A ani nechcem, takéto sú fajn." zdalo sa mi, alebo sa Salazar začervenal?
„Ach, holubičky, nechajte si to do postele. Teraz riešime vážne veci." ok, už sa červenali obaja.
„Ach, sklapni!"

...???...

Na hodinu som dobehol načas, aj keď len tak-tak. Prisadol som si k Mikeovi a začalo čarovanie.
„Takže žiaci, dnes sa budeme učiť kúzlo na zapálenie ohňa. Formulka je : Miseius. Opakujte." povedal profesor a každý po ňom zopakoval.
„Výborne. Ďalšie pokiny sú na strane 54." dopovedal a v triede sa začali otvárať knihy. Otvoril som knihu na danej strane a začal som čítať. Vôbec to nebolo ťažké kúzlo, po tých ktoré som už vedel. Vyčaroval som ho asi na druhý pokus a potom som mal voľno. A nudil som sa. Až tak, že som sa rozhodol skúšať si tie kúzla bez prútika. Riaditeľ predsa povedal, že to mám skúšať len pred učitelmi, a jeden tam predsa bol. Pozeral som sa na kúsok papiera na svojej lavice, a bez žmurknutia som si začal predstavovať ako horý. O chvýľu papier vzblkol jasným plameňom, a ja som cítil ako mi z tela odchádza energia. Profesor na mňa hľadel ako na zázrak.
„Pán potter, čo to malo znamenať?" spýtal sa a aj so zviškom Bystrohlavu na mňa prekvapene hľadel.
„Nič, pán profesor. Len som niečo skúšal." odpovedal som mu a sladko som sa usmial. Profesor na mňa ešte chvýľu hladel, a potom začal vysvetlovať, ako kúzlo predviesť bez chyby. Scorp sa na mňa škeril a Isabell mi zamávala plamienkom na konci prútika. Pousmial som sa a ľahol som si na lavicu. Čarovať bez prútika ma fakt vysilovalo.