Harry Potter a Potomkovia Zakladatelov

Pomoc Slizolinu

Tuto čast venujem mojej kamoške Ive ktora sedi vedla mna a vdaka nej som dostala jednotku z fyziky.

Al

Ráno som sa zobudil skoro, o to viac ma prekvapilo, že som na stole mal položený papierik svetlo červenej farby. Natiahol som sa poňho a spadol som z postele. Keď som sa vyšplhal späť, zobral som papierik a prečítal krátku správu : o 8:00 hod. pred bránou školy. Pozrel som sa na hodiny, bolo len 5:52. Keďže som vedel, že už nezaspím, prezliekol som sa a odišiel som do veľkej siene. Nikto tam ešte nebol, preto som si sadol a najedol som sa ovsenej kaše. Nanešťastie, čas ubiehal pomaly, akoby sa mi vysmieval, tak som sa išiel prejsť po hrade. Bolo mi divné, ako som si za tri dni, na všetko zvykol. Premýšľal som, či si aj otec tak rýchlo zvykol. Zabratý do svojich myšlienok, som ako námesačný kráčal po hrade, až som sa zastavil na siedmom poschodí. Spomenul som si na núdzovú miestnosť, a povedal som si, prečo nie? Vošiel som dnu, a prvé čo som počul bol zvuk padajúcich kníh. K padajúcim knihám sa hneď na to pridal nejaký šuchot, či čo, a tiež krik. Pozrel som sa do dvoch uličiek, kým som našiel príčinu tých zvukov. Na zemi vedľa popadaných kníh sedela Isabell, rukami si zakrývala hlavu, pretože okolo nej poletovali nejaký divný modrí škriatkovia, ktorý sa všemožne snažili škriabať ju na tvár, alebo ťahať ju za vlasy. Nenápadne som zo zeme zobral jednu hrubú knihu, a rozbehol som sa na nich. Z toho som vyviazol len s dvoma škrabancami, a pár vytrhaními vlasmi. Pomohol som sa Isabell postaviť na nohy, ktorá mi trochu hanblivo poďakova, z vrecka si vybrala pár leokoplastov (absolutna netuším odkial ich mala), a podala mi ich. „Vďaka." povedal som a prelepil som si zranenia. O chvíľku som sa jej opítal: „Aj ty ai dostala taký papierik ktorý hovoril ze mame byť o ôsmej pred školou?"
„Uhm, prekvapilo ma to, veď nám to oznamovali iba včera." odpoveda mi a zatiahla ma do kresla pri stene. Rozprávali sme sa o tom, čoby od nás asi tak mohli chcieť, keďže škola začala len pred pár dňami. Čas prekvapivo ubiehal rýchlo a než som sa nazdal bol čas ísť. Keď sme tam dostali, väčšina žiakov tam už bola, a o chvíľu nato došli aj ostatný. O pár minút k nám prišla profesorka Mcgonagallová a porozdávala každému nejakí papier. Potom povedala :
„Tento papierik ktorý ste práve obdržali obsahuje informácie o jednom, akomkoľvek, čarodejníkovi alebo dokonca čarodejnici z našej školy. Samozrejme, každý z vás dostal iní papierik s inímy informáciami, a tým pádom aj s iním čarodejníkom. Nemusíte sa strachovať, na dokončenie tejto úlohy máte takmer mesiac. 30.septembra, pri večeri budete musieť výsledky vášho hľadania oznámiť učitelskému zboru a zvišku školy. Dovtedy budete musieť chodiť na vyučovanie ako ostatný, s výnimkou aby sa počet vašich domácich úloh znízil. Prajem vám všetkým veľa šťastia." po chvíli dodala : „Dnešná druhá hodina, aj zvišok vyučovania je taktiež povinná." pár žiakov si nad tým povzdychlo a ja som si medzitím prečítal papier ktorý som pred chvíľou obdržal. Narodeniny : 7.máj, Pohlavie : chlapec.
Nič viac?! Ako z toho asi mám určiť nejakého študenta. To mám stáť pred vchodom do veľkej siene a každého sa pýtať kedy sa narodil?! Preskočilo im?!

Isabell

Môj deň začal úžasne. Začala som ho tím, že som sa zobudila o štvrtej ráno, našla lístok ktorý som skoro ani neprečítala, a nakoniec ma neskutočne bolel chrbát, lebo som zaspala po sediačky s hlavou na stole. Jednoducho úžasné. Keď sa mi nakoniec na hlavu zosypalo asi dvadsať kníh aj so škriatkami, mala som dosť. Al sa tam ale zázračne ziavil a spôsobil tým škriatkom otras mozgu. Z nejakého, mňe neznámeho dôvodu, som si čas s ním celkom užila. Bol zábavný. Stále sa ma snažil rozosmiať, čo sa mu aj darilo. Z celého toho rána vysvitla aspoň jedna dobrá časť. Keď som pred bránov dostala svoj papierik nemohla som uveriť svojim očiam. Narodenie : 9.január, Pohlavie : muž. Veď to bol Snape! Bolo to tak ľahké, ani som sa nemusela snažiť! Al narozdiel odomňa vyzeral zmetene a nastvane. Netušil kto to je.

Al

Mal som posledný týžden na to aby som mohol zistiť identitu dotičné. Naisto som vedel že to nieje nikto z Chrabromilu ani z Bystrohlavu. Nemam šancu prejsť dve fakulty za sedem dní. A to mi už pomáhali Teddy, Rose a ostatný prváci z Chrabromilu. Tak to bolo aj v ostatných fakultách. Každý deň som o našej prvej ulohe vo veľkej sieni mohol počuť novinky. Bolo prekvapujúce že väčšina Bystrohlavčanov a Slizolínčanov už svojich tz. "vyvolených" našly. Z našej fakulty ich doteraz našli len dvaja ľudia, a z Bifľomoru iba jeden. Povzdychol som si. Pomali som kráčal k našej spoločenskej miestnosti keď som si zrazu všimol že pred ňou stojí nejak veľa ludí. Prvé čo som si všimol bolo, že asi všedci boli Slizolínčania a hneď potom že nám buchali na dvere. No, skôr na obraz. Keď si ma všimli, všedci sa na mňa otočili. Prehovoril na mňa blonďaví chlapec, ktorého meno bolo niečo na S.
„Ty si Potter?" nechápavo som prikývol.
„Fajn, počúvaj. Potrebujeme niečo dôležité povedať tím imbecilom na druhej strane obrazu, ale oni nás ani za nič nechcú pustiť. Mohol by si nám teda ten obraz aspoň otvoriť, aby sme im to povedali takto?" bolo vydieť že bol v zhone ale mal som pocit že to myslí úprimne.
„Dobre, ale zapchajte si uši." prekvapilo ma že poslúchli. Potichu som tučnej panej pošepkal heslo, a ona sa s neveriacim pohľadom odsunula nabok. Chrabromilčania sa na mňa pozeraly akoby som prišiel o rozum, ale nemali na to veľmi čas, keďže blondatý chlapec začal znovu hovoriť.
„Vďaka bohu, už som si myslel že sa tu nedostanem. Takze pocuvajte, idioti, kto z vás je v suboji fakult?" par ludi sa na seba pozrelo a zdvihlo ruky.
„Super, a kto z vas vie, koho ma na prvu ulohu najst?" z nejakeho dôvodu sa s nami rozpraval ako s idiotmi... Mozno preto nam tak aj povedal. Na jeho otazku sa ale nikto znovu neprihlasil.
„Ešte lepšie! Tak teda počuvajte, šmejdi, kazdý kto chce pomoc, nech o 10:00 dnes večer pride do siene slávi." už bol na odchode ked sa obretil a pivedal, „a skuste to bez toho aby vas niekto videl."
„Počkaj!" zavolalo nanho nejake dievča, „preco to vôbec robíš? Pokial viem tak nas Slyzolin velmi v laske nemá." nato sa chlapec uškrnul.
„Da sa to povedať tak, že my pomôzeme vám, a vy nabuduce nám." a potom odyšiel bez dalšieho slova.

Ospravedlnujem sa ze to trvala tak dlho, mala som rodinné problémi, od teraz sa budem snazit aby poviedky vychadzali častejšie.