Harry Potter a Potomkovia Zakladatelov

Prvý deň, núdzová miestnosť a portréty

Al

Keď som sa ráno zobudil, bolo okolo pol siedmej a do očí mi svietilo slnko. Síce som mal ešte dosť času, ale aj tak som sa prezliekol a išiel som do veľkej siene na raňajky. Po ceste som sa nemohol zaviť pocitu, že ma niekto sleduje, ale keď som sa nakoniec otočil, bola to len Rose. Myslím si že si ani neuvedomila že ma sleduje, vyzerala zamyslene, tak som ju počkal a opýtal sa :

„Čo ti je?" Rose na to potriasla hlavou a pousmiala sa.

„Nič. Videl si už nový rozvrh?" rýchlo zmenila tému.

„Nie, je na ňom niečo zlé?"

„Nič," povzdychla si „ Len som chcela mať čarovanie, a miesto toho máme dve hodiny elixírov so Slizolinom." uškrnula sa.

„Hmm..." nevedel som čo na to povedať. Vedel som že Slizolinčania a Chrabromilčania sa veľmi nemusia, ale nevedel som prečo. Potriasol som hlavou a prestal som nad tým rozmýšľať. Došli sme k nášmu stolu a sadli sme si vedľa seba. Nebol som veľmi hladný, preto som si dal len trochu ovsenej kaše, a išiel som sa poprechádzať po škole. Spomenul som si na jednu tajnú miestnosť o ktorej mi kedysi hovoril otec, a vybral som sa rovno na siedme poschodie. Schody sa dnes ani veľmi nehýbali, preto som sa tam dostal pomerne rýchlo. Podľa toho na čo som si spomenul som tri-krát prešiel popri stene a voilà! Predo mnou sa začali objavovať naleštené dvere. Nedôverčivo som sa na nich pozrel ale vošiel som. Nevedel som prečo, ale miestnosť vyzerala ako nejaká knižnica, akurát niekoľko krát väčšia ako tá v škole. Pomaly som prechádzal medzi police až som došiel na koniec, kde som prekvapene zastal. Na stene viseli nejaké štyri obrazy, ktoré sa nehýbali, a na nich sa pozerala Isabell. Tie jej vlasy by som spoznal kdekoľvek. Potichu som k nej došiel a opýtal som sa :

„Kto to je?" bolo vidno že som ju prekvapil, lebo podskočila a rýchlo sa obzrela. Povzdychla si a otočila sa späť k obrazom.

„Zakladatelia Rokfortu : Richard Chrabromil, to je ten úplne napravo, vedľa neho je Brigita Bifľomorová, ďalej je Brunhilda Bystrohlavová a posledný je Salazar Slizolin." vysvetlila, a ďalej sa pozerala na obrazy. Tiež som sa na nich pozrel. Richard Chrabromil ma hnedé vlasy zostrihané okolo uší a tiež hnedé oči. Oblečený mal červený plášť so zlatým zapínaním, hnedé čižmy a v ruke mal meč. Brigita mala krátke, blonďavé vlasy, na ktorých mala malý čierny klobúčik a žiarivé oči. Na sebe mala žlté šaty po kolená a v ruke nejakú zlatú šálku. Brunhilda mala dlhé, čierne vlasy, v ktorých mala korunku, a tmavé oči. Oblečená bola v tmavo-modrých, dlhých šatách, na nohách črievičky. Salazar mal zelené oči a po pás dlhé, skoro až sivé vlasy. Na sebe mal zelený plášť, šedé nohavice a čierne čižmy. Zmohol som sa len na tiché „waw." Takto som si zakladateľov rokfortu nepredstavoval.

„Ako vieš že to sú oni?" opýtal som sa Isabell, lebo nijaké menovky som nikde nenašiel.

„Otec mi Salazara Slizolina ukazoval v jedne knihe. Tých ostatných som si podľa oblečenia domyslela."

„Mne otec povedal, že obrazy zakladateľov sa nezachovali."

„Hmm..."

„Ako vieš o tejto komnate?" spýtal som sa po chvíli.

„Otec ju našiel, keď tu študoval."

„Aj môj. Myslím že máme celkom podobných otcov."

„Asi..." chvíľu sme tam ešte stály, a až potom som si spomenul na školu. Rýchlo som sa pozrel na hodinky. Bolo za desať osem.

„Hups... Škola za chvíľu začína. Ty nejdeš?" rýchlo som sa spýtal, keď sa ani nepohla. Prikývla a išla za mnou.

„Tak teda na hodine." povedal som jej na schodoch a ona kývla hlavou.

Isabell

Bola som v núdzovej miestnosti, keď sa z ničoho nič, za mnou ozvalo.

„Kto to je?" obzrela som sa a vydýchla som si. Bol to ten z vlaku, ten Al, alebo ako sa volal. Odpovedala som mu a znova som sa otočila na obrazy. Pre istotu som ho ale nenápadne sledovala, človek nikdy nevie. Ani neviem prečo ale začal sa so mnou rozprávať. Nechápala som ho, to ho doma neučili, že so Slizolinčanmi by sa baviť nemal?! Nakoniec sme sa rozlúčili pri schodoch a išla som do našej spoločenskej miestnosti, zobrala som si veci a do triedy som prišla tesne pred zvonením. Ten Al prišiel až po mne, a profesor Snape ho poriadne vykričal s tým, že dnes je po škole. Mali sme variť elixír na varenie vyrážok, čo, pre večšinu žiakov, vôbec nebolo také jednoduché, ako sa zdalo. Mne to problém nerobilo, doma som varila omnoho ťažšie elixíry ako tento, a mala som ho raz-dva hotový. Snape si na Chrabromil dosť očividne zasadol, a každých pár minút im sťahoval body. V učebni sa najviac ozývali mená Potter a Weasleyová, na čom sa väčšina Slizolinčanov bez hanby smialo. Aj ja som sa zasmiala, keď som videla, v čom má Al problém. On do kotlíka nehodil 8, ale 9 podrvených hadích zubov, a teraz sa snažil všemožne ten problém vyriešiť. A pri tom to bolo tak jednoduché! Do kotlíka mu stačilo pridať len 6 gramov sušenej žihľavy, čo by vyvrátilo účinok hadích zubov, a potom tam znovu pridať 8 zubov. Znovu som sa rozosmiala, ale po chvíli sa to už nedalo vydržať, a hodila som mu papierik s inštrukciami. Vďačne sa na mňa pozrel, a začal sa riadiť mojimi pokynmi, akoby mu ani na um nezišlo, že by to mohlo byť klamstvo. Ten chalan bol až príliš dôverčivý! Dve hodiny prešli ako nič, a Slizolinčania mali hneď o päťdesiat bodov viac. Zato Chrabromilčania na tom boli tak biedne, že sa niektorý Slizolinčania smiali tomu, či náhodou niesu v mínuse. Ja som sa nesmiala, nepripadalo mi to vtipné. Ďalšia hodina boli dejiny mágie s Bystrohlavom. Sedela som vedľa Scorpiusa Malfoya, ktorého to „zaujímalo" až tak, že zaspal. Ani mňa to nejako nezaujímalo, ale prežila som to aj bez spánku. Posledná hodina predobedom bolo lietanie s Chrabromilom. Čakali sme na ihrisku v skupinkách, keď konečne, 10 minút po začiatku hodiny prišla naša učiteľka, madam Hoochová. Musím sa priznať, že som mala strach. Jediná vec, ktorú som sa ešte doteraz nenaučila, bolo lietanie na metle. Vždy som bola hrozná, a vo vzduchu som sa udržala najviac päť minút.

„Tak začneme! Každý nech sa postaví k jednej metle a povie, hop!" povedala madam Hoochová, a jej metla jej vyskočila do ruky. Napoprvé sa to podarilo len pár žiakom, medzi ktorými bol aj Scorpius. Asi po piatich minútach sa to podarilo aj mne, načo som si šťastne oddýchla. Bol to môj rekord. A potom prišlo lietanie. Väčšina žiakov spadlo hneď po tom čo si na metly vôbec sadli, rovnako ako ja. Po prvý raz sa to podarilo len Alovi a Scorpiusovi ktorý si teraz okolo nás poletovali, a zišli, až keď im to povedala madam Hoochová. Nakoniec sa to podarilo asi len piatim žiakom, a mohli sme ísť na obed. Následne sme mali ešte čarovanie a mohli sme ísť do izieb. Potom som sa konečne mohla vdačne zvaliť na postel, a oddýchnuť si po prvom dni v novej škole.