Harry Potter a Potomkovia Zakladatelov

"Neočakávaný" zvrat a Mitchova "ľútosť"

Mitch

Prvá vec, čo som si v tom okamihu uvedomil bolo: oh, shit. Druhá vec bola: prečo sa Scorp usmieva? A tretia... Bolí ma hlava.
„O čo sa tu jedná, Harry?" spýtal sa riaditeľ, hneď potom čo asi tridsiati aurori, medzi ktorými bol aj zástupca ministra mágie, prišli cez hlavné dvere do veľkej siene.
„Je mi ľúto že sme tu tak vnikli bez pozvania, Albus, ale je to preto, aby sme školu očistili od smrťožrútov." pozrel som sa na Scorpa a očami som sa ho pýtal čo urobil. On na mňa zažmurkal. Dva krát ľavím a tri krát pravím okom. Och, takže to odomňa chce. Drgol som do Isabell vedľa a pošepkal som jej do ucha, čo urobí, keď jej dám signál. Kývla mi hlavou, a ja som kývol na Scorpa, ktorý sa z nejakého dôvodu, stále usmieval.
„Tento tu s nami urobil dohodu, že zradí dvoch smrťožrútov, keď mu nedáme doživotie. A jeden z tých smrťožrútov je vraj dcéra toho, koho netreba menovať." povedal môj foter a ja som na Scorpa prevrátil oči. Zase povedal aj to čo nemusel.
„Je to pravda?" spýtal sa Scorpa riaditeľ a on pokrčil placami.
„Isteže, hoci som trochu urazený, že mňa spoznali ani nie po trištvrine roku, a oni sa stále držia. Veď sa pozrite, ani ste si neuvedomil, že ste do učitelského zboru prial žiaka, ktorý sa smrťožrútom stal v tejto sieni, a pred vašimi očami." povedal Scorp a prstom ukázal rovno namňa. Každý sa na mňa pozrel, a niektorý vytiahli aj prútiky. Prevrátil som oči.
„Zase raz z toho robíš divadlo. Idiot, Scorp!" povedala zachmúrene Isabell. Aj keď, to idiot skôr zakryčala. Musel som sa nad tým pousmiať. Medzitým sa naším smerom zdvihlo asi dvadsaťpäť prútikov.
„Viete, uprednostnujem cestu bez násilia." povedal a položil som prútik pred seba na stôl. Pár prútikov kleslo ale vtedy sa ozvalo.
„Neodkladajte prútiky! Dokáže čarovať aj bez neho!" skrýkol James na celú sieň, a potom sa na mňa zdvihlo ešte viec prútikov. Medzitým som si z očí vybral kontaktné čočky, a zažmurkal som. Takto to bolo omnoho lepšie.
„James, prečo vždy skazíš všetkú zábavu? Pozri ako na mňa pozerajú, a to som ešte nič ani neurobil." povedal som a koňečne som sa postavil od učitelského stolu. Isabell sa postavila tiež, ale svoj prútik držala stále v ruke.
„Chcem byť pripravený keď niečo urobíš." odpovedal mi môj "brat".
„Nepoviem že sa na nič nechystám, veď vieš, nechcem ti klamať. Ale dosť pochybujem, že aj keby si vedel čo sa chystám urobiť, nedokázal by si tomu zabrániť." každý jeden auror vyzeral zmätene, a v tej chvýli na mňa Scorp žmurkol. Rýchlim pohybom som zobral zo stola svoj prútik a odmiestnil som sa pred aurorov a hneď na to naspäť k stolu aj so Scorpom, ktorého som držal za kus hábitu. Medzitým začala Isabell obmedzovať mágiu v miestnosti, pre všetkých, ktorý nemali temné znamenie. To už sa ale spamätali aj aurori a polovica učitelského zboru, a začali po nás vrhať zaklíndlá. Nie žeby to na niečo bolo. Pomyslel som si, a pritom som videl, ako sa zaklínadlá v polceste k nám začínajú rozplívať vo vzduchu. Žiaci sa medzitým nejako stihli ukryť pod stoli, a teraz len pozerali na aurorov a učiteľov, ktorým sa nedarilo vykúzliť jediné kúzlo. Teda, až na jedného učiteľa a jedného aurora. Učiteľ bol samozrejme Severus, ktorý bol smrťožrútom, a neútočil na nás, a auror... bol James. Áno James. Nech som sa snažil akokoľvek, jeho kúzla proste nechcel miznúť, a nebyť Scorpa, ktorý tie kúzla blokoval, by som už bol bez prútika. Ale o necelú minútu mi došli nervi. Okolo chrabromílsieho stola sa obiavili plamene, a ja som z cele sili zakryčal:
„Prestaň s tým, alebo zhoria!" a ukázal som na študentov chrabromilu, ktorý sa snažili vyliezť na stôl, aby sa aspoň trochu ubránili. A fungovalo to. V tej chvýli, keď si to všimol James, prestal útočiť a len na nás nenávistne pozeral. Ale oheň som nezahasil, pre istotu.
„Scorp, vysvetlenie." povedal som a Scorp pokrčil plecami.
„Mám dva, a z toho jedno hlúpejšie ako druhé."
„Práve teraz zoberiem akúkoľvek blbosť ktorú povieš." odpovedal som mu, a Scorp na celú sieň zakryčal:
„James, máš temné znamenie?!" každý sa na Jamesa chvýľu pozeral, kým teda nezakrútil hlavou.
„A to druhé?" spýtala sa Isabell.
„Dva slová. Jeffrey Woods." v tej jednej chvíli som sa chitil hlavu do dlaní a nahnevane som zakryčal. Každý v sieni sa na mňa pozrel, ale ja som tam už nebol. Premiestnil som sa pred Jamesa, a pozrel som sa mu rovno do očí. A začal som sa mu hrabať v spomienkach, ako inak. O sekundu neskôr, v normálnom čase, som sa odmiestnil naspäť na druhý koniec siene, s nahnevaným výrazom.
„Niekto si zo mňa musí robiť srandu!"
„Mal som pravdu?" spýtal sa Scorp.
„Skús hádať! Isteže si mal pravdu, ty máš pravdu vždicky." povedal som naštvane a pozrel som sa na Jamesa, ktorý zase pozeral na mňa ako idiot.
„Ako?" počul som niekoho zamrmlať, a otočil som sa na danú osobu. Riaditeľ očividne nechápal, čo sa stalo, a prečo ho kúzla školy nepočúvajú.
„Och, Dumbledore. Je mi ľúto, ale vaša pozícia riaditeľa školi sa presunula na nás. Zdása že je to znamenie. Mali by ste ísť do dôchodku. Alebo zomrieť, to je tiež možnosť." povedala Isabell na ktorú som akosi zabudol. Ale očividne jej to nevadilo, keďže jedla jablkový koláč.
„Netuším o čom hovoríte, slečna Riddlová." odpovedal riaditeľ, a zdvihol proti Isabell prútik.
„Táto škola má len jedného riaditeľa, a to som ja."
„Si si skutočne istý, Dumbledore?" ozval sa hlas od dverý veľkej siene. Každý sa otočil, a Isabell sa usmiala. Vo dverách stál temný pán, a asi štiridsať smrťožrútov. Aj keď temného pána nepoznal nikto okrem terajšieho riaditeľa, aj to len vďaka svojej pamäti.
„Tom." povedal riaditeľ a každý naňho vyvalil oči. Temný pán sa len usmial. Švihol prútikom a odsunul stoli, aj ľudí pred ním nabok, a začal sa aj so smrťožrútmi postupovať dopredu. Došiel až k učitelskému stolu, a vyslal na riaditeľa 3.neodpustitelnú kliadbu. Riaditeľ, aj keď sa snažil brániť a uhnúť sa, klesom na zem mŕtvi. Z celej siene sa sa ozívali zhíknutia, a niekde aj vzlik. Učitelia sa rozbehli k mŕtvemu riaditeľovi a snažili sa spraviť... Niečo. Aurori chceli niečo urobyť tiež, ale uvedomili si že bez mágie sú bezmocný. Potom sa temný pán postavil pred... ten pultík, z ktorého vždy hovorý riaditeľ.
„Táto škola odteraz patrý smrťožrútom! Všetci aurori okamžite odídu, alebo budú zabitý." povedal nahlas a usmial sa.
„Fakt ich necháme len tak odýsť?" zamrmlal som naštvane, ale aby ma každý počul.
„Dnes nemám náladu. Možno keby sa to stalo až zajtra..." povedal temný pán a s prižmúrenými očami sa pozrel na môjho otca.
„Aj keď... Toto by niekto zabiť mohol." povedal a všetky smrťožrúcke prútiky sa zdvihli. V tej chvíli na môjho otca letelo asi dvadsať neodpostitelných kliadob, a zasiahli by ho, keby tam nestál aj James. Niektoré zaklínadlá sa totiž rozplinuli vo vzduchu, a ostatným sa nejako vyhli. Temný pán sa na to pozeral... Nezaujato? To mu ako nevadilo, že ho nikto netrafil?
„Povedal som, že by to niekto urobyť mohol, nebol to rozkaz. Zo školi odýdu všetci okrem študentov. Tých si berieme za rukojemníkov." niekto na to chcel niečo namietnuť, ale zdalo sa, že každí nejak stratil hlas, po riaditeľovej smrti.
„Ale, pane. Čo s Potterovcami? Máme ich nechať odýsť?" spýtal sa niekto a temný pán sa po tej otázke otočil na mňa.
„Necháme to na Michaelovi. Predsalen, je to jeho "rodina"." povedal a trochu sa zasmial. Ja som vykrútil hlavu na svojho brata a otca a usmial som sa. Potom mi ale úsmev poklesol, a zatváril som sa znudene. Bolo mi úplne jedno, čo s nimi bude, ale nechcel som aby sa mi staviali do cesty. Po pravde mi bolo Jamesa aj trochu ľúto, lebo o sebe ani nič nevedel. Nevedel nič o jeho rodičoch, ani že je potomkom jedného zo zakladaťeľov rokfortu. Tak ako ja kedysi. Nevedomky som si začal obhrýzať nehty, a potom som sa zanovu usmial.
„James by tu mohol zostať s nami!" povedal som, a temný pán sa z nejakého dôvodu zasmial. Predvýdal to? Ostatný boli naopak úplne mimo a pozerali sa namňa ako na blbca a James s nimi.
„Prečo, ak sa môžem opýtať." spýtal sa niekto zo smrťožrútov.
„Neviem. Len ho tu chcem. V podstate sa dá povedať, že je chudáčik. Žil v nevedomosti toľoko rokov... Isabell, Scorp necítite sa zaňho skleslo?" povedal som sarkasticky. Pár ľudí sa zasmialo a James sa začínal tváriť naštvane.
„Ani za nič tu nezostávam!" odpovedal naštvane. Nedával som mu to za zlé.
„Takže tu chceš nechať žiakov bez dozoru? A ja som si myslel, že ti na nich aspoň trochu záleží. Čo si len bez teba počnú? Predsa len, práve teraz si jediný človek bez temného znamenia, ktorý dokáže čarovať." hrane som si povzdychol a dodal som „A keby si tu zostal, možno by ani otec nemusel zomrieť. A kto vie, čo by sa mohlo stať Lily..." dodal som, a pozeral som na to, ako ma chce James zabiť pohľadom. Bol som so sebou fakt spokojný.
„Fajn. Kľudne si tu zostanem, ale nečakaj, že budem len stáť v kúte a triasť sa strachom. Ochránim všetkých študentov tejto školi, aj keby ma to malo zabiť." povedal naštvane a ja som sa usmial.
„Na to sa spolieham." povedal som bez toho, aby som si to uvedomil.

...

Aurorov sme vyhodili zo školi, a ziakov sme poslali do svojich klubovní. James išiel, samozrejme, s nimi. A tak sme si podrobili Rokfort. Aj keď sa skoro nič nezmenilo. Pár smrťožrútov, (väčšinou to boli niekoho mami) sa dokonca rozhodli pokračovať vo výuke slizolinu, tak som im pomohol, a pokračoval som, teraz už v zmenenom predmete, čiera mágia. Áno, obrana sa zmenila len na čiernu mágiu. James sa snažil vyhnúť sa smrťožrútom za každú cenu, ale keďže nás bola plná škola, nedarilo sa mu a vždy keď ma videl, zabíjal ma pohľadom. Och, a školu obkľúčili dementori! To sa mi na tom páčilo najviac, keďže viac ako polovica študentov ani nevedela ako vyčarovať patronusa, a druhá ani nemala mágiu. Ale to bolo ani aj tak jedno, lebo žiaci pomali ani nevichádzali z klubovní. Len na jedlo, popravde, aj to chodili len siedmaci, a nosili ho ostatným do klubovní. Scorp sa presťahoval vedľa našich izieb, a stále prekladal knihu z hrobov zakladateľov. Ale okrem toho sa vážne nič nezmenilo. Každý sa čudoval, prečo temný pán, nechal otca odýsť, ale on sa na to vždy len zasmial. Tiež sa znížil počet smrťožrútskych akcií, ale to sa dalo očakávať, už sme prinajmenšiom, nemuseli dávať pozor na to, čo robý Dumbledore. Jeho telo odniesli učitelia keď odchádzali. Ale nič z toho ma nezaujímalo. Ja som mal voľno. A to hovorím pravdu, fakt som dostal voľno, od temného pána. Takže som celé dni spal. Do slova celé. Niko ma vždy zobudil, aby som sa išiel asopoň najesť, ale z nejakého dôvodu som chcel len spať. A nebol som jediný. Isabell bola skoro tak unavená ako ja. Scorp povedal že sme si asi nezvykli na obmedzovanie mágie, a že nás to vysilovalo. Asi mal pravdu. A tak som spal. Raz som sa nezobudil celí deň, a tak mi Isabell doniesla jedlo. Mohol by som povedať, že som dospával všetky tie školské noci, čo som sa učil čiernu mágiu. Ale zlepšovalo sa to. Keď som bol schopný celí deň vydržať hore, denný prorok bol už plný správ o rokforte, a teórii, prečo v rokforte nešla používať mágia. Často tam zverejnovali listy strachujúcich sa matiek, ktoré nás v tých listoch doslovne prosili, aby sme nechali ísť práve to jedno ich dieťa. Fakt si myslia, že by sme to urobyli? No čo, nádej umiera posledná.