Harry Potter a Potomkovia Zakladatelov

Problémi Slizolinu a Karma ja proste sviňa

Mitch

„Tam je vstup zakázaný!" zakričal jeden chalan, ktorého meno bolo asi... Will? Aspoň som dúfal.
„Je to trest, takže je to v poriadku." povedal som pokojne a Niko sa znovu zachechtal.
„Nie je! Niečo nás zožerie a bude to na vás!"
„Idem s vami práve preto, aby vás niečo nezožralo. A pokiaľ viem, kentauri a jednorožci nie sú mäsožravci. A pavúky... Možno sa vyhneme hniezdu." povedal som a usmial som sa. Druhákom sa z tváre vytratila všetká farba. Chceli ešte niečo namietnuť, ale predbehol som ich.
„Už žiadne výhovorky! Zajtra o 21:00 u mňa v kabinete. A varujem vás, ak sa neukážete, pôjdete tam sami." povedal som, a Niko začal sičať. Zliezol mi z ramien a začal ich vyháňať. Druháci sa už nezdržali ani o minútu dlhšie, otočili sa a začali bežať preč. Povzdychol som si. Zobral som Nika na ruky a dal som ho do jeho akvárka do skrine. Aj keď som mal Nika nadovšetko rád, nemohol som nechať žiadneho učiteľa, aby ho videl, ale tiež som nemal to srdce, nechať ho samého u Malfoyovcov. Som si istý, že by si s Naginy rozumel, ale ja by som to len s Erikou asi nezvládol. A moje ostatné zvieratká? Neboli moje, chytil som ich v zakázanom lese a nechal som ich bývať v zakázanej komnate. Mictan s tým súhlasila, aspoň už nebola stále sama. Nakoniec som sa rozhodol ísť do izby a spať, predsa len, zajtra je pondelok.

...

A tak mi v pondelok večer stáli pred kabinetom piati žiaci a spolu sme išli do zakázaneho lesa. Všetci sa triasli, buď od zimy, čo bolo dosť nepravdepodobné, keďže bolo stále dosť teplo alebo od strachu. Ja som si zívol. Do lesa som chodil skoro stále, ešte aj v druhom ročníku, keď som tam chytal svoju korisť na predcvičovanie čiernej mágie. Nakoniec sme zastali pred zakázaným lesom a žiaci nasucho prehltli. Došiel som ku chodníku medzi stromami a zašepkal som lumos. Ostatní urobili to isté a vošli sme. Prechádzali sme sa tam asi pol hodiny a ja som stále nenašiel to, čo som hľadal. Narozdiel odo mňa, boli moji žiaci vyklepaní a pri každom zvuku skákali meter do vzduchu. Nakoniec som ale našiel, čo som hľadal. Došiel som k stromu, ktorý bol z jednej strany posiaty niečim bielym. Vytiahol som si z vrecka drevenú krabičku a malý nôž a začal som biely prášok zo stomu opatrne olupovať aj s kôrou.
„P-pán profesor, čo to je?" spýtal sa... Finias? A tým ma vytrhol zo sústredenia.
„Prach jednorožcov. Za gram sa platí jeden galeón." odpovedal som a potom som sa vydal na odchod. Keď sme sa dostali z lesa, bolo niečo pred večierkou. Chrabromilčania sa rozbehli do hradu, ale Slizolinčan zostal. Spýtavo som sa naňho pozrel.
„Pán profesor, na čo potrebujete ten prach?" spýtal sa, ale vedel som, že má na jazyku niečo iné.
„Na pokusy. Ak niečo potrebuješ, povedz to priamo."
„Prosím, doučujte ma!" prekvapene som zažmurkal.
„Čo by som ťa mal doučovať?"
„Čarovanie!" povedal a ja som bol ešte prekvapenejší.
„Prečo sa neopýtaš svojich spolužiakov alebo učiteľa čarovania?"
„Moji spolužiaci majú plné ruky práce s ich predmetmi a profesor..." chlapec sa odmlčal.
„Áno?"
„Ostatní profesori odmietli doučovať našu fakultu." povedal skoro nečujne a ja som prižmúril oči. Toľko k šikane a rasizmu.
„Majú aj tvoji spolužiaci také problémy?"
„Áno. Prešli sme len tak tak." odpovedal a ja som chcel niekoho zabiť.
„Poď za mnou." povedal som a namieril som si to rovno k Erike do izby. Keď som tam prišiel ležala na posteli a čítala knihu.
„Nauč sa klopať." povedala.
„Obleč sa. Ideme doučovať Slizolin." povedal som a ani som si nevšimol, koľko hnevu mám v hlase. Eri sa na mňa prekvapene pozrela, ale prikývla. Chalan za mnou len ticho stál a snažil sa vyzerať nenápadne.
„Čo sa vlastne stalo?" pýtala sa Eri po ceste do Slizolinskej spoločenskej miestnosti. Rýchlo som jej všetko vysvetlil a videl som, ako prižmúrila oči. Prišli sme až ku kamennej stene a poklepali sme po nej prútikom. Vchod sa otvoril a na nás sa pozerala asi polovica celej fakulty.
„Čo sa stalo?" pýtalo sa jedno dievča zabalené v deke. V celej miestnosti bola strašná zima. Pozrel som sa na krby na dvoch stranách mistnosti a všimol som si, že boli vyhasnuté. Prižmúril som oči a oba sa naraz zapálili. Teraz som si už dobre všimol, že celá spoločenská miestnosť je plná prachu. Zaťal som zuby. Mohol som sa staviť, že niekto zakázal domovým škriatkom sem chodiť. Mohol som vidieť, ako si Erika od hnevu zatláča nechty do dlaní, až jej tam z nich ostali krvavé polmesiačiky. Potom kývla prútikom, prach z miestnosti sa zhromaždil do jednej guľky a tá potom vybuchla do menšieho ohňostroja.
„Takto je to lepšie, že?" povedala a snažila sa, aby jej v hlase zostalo aspoň trochu pokoja. Pozreli sme sa na seba a rozišli sme sa do dvoch častí klubovní. Je som išiel do chlapčenských a ona do dievčenských izieb. Všetky izby boli v rovnakom stave ako spoločenská miestnosť, chladné a špinavé. Napravil som to jedným švihnutím prútika a znovu sme sa stretli v spoločenskej miestnosti.
„Fajn, ešte niečo je v takom stave?" spýtala sa Erika a Slizolinčania pokrutili hlavami.
„Ukľudni sa, pokoj." skúšal som jej dohovoriť, keď sa neprestala triasť. Bál som sa, že by to mohlo skončiť masovou vraždou.
„Ja som pokojná!!!" skríkla na mňa, ale potom sa z hlboka nadýchla a vydýchla. Ešte chvíľu tak pokračovala, ale potom sa tam na moje prekvapenie, obiavila naša bývalá spolužiačka.
„Isí? All?" povedala a pozerala sa priamo na nás. Pozrel som sa na Eriku a zavrčal som.
„To kvôli tomu, ako zjapeš! Každý ťa spozná." Eri zavrčala.
„Fakt ste to vy! Mala som taký pocit už od prvej hodiny!" povedala Klára a skoro sa na nás na mieste hodila.
„Prepáč, že sme nič nepovedali, má to byť tajomstvo." povedala Eri a mladšie ročníky sa zamračili, lebo nevedeli, o čo sa jedná.
„Och, toto sú moji bývalí spolužiaci, All a Isabell. Isabell bola v škole vodkyňou smrťožrútov a All je ten, čo nám vždy dával neviditelný plášť a odmiestnil sa zo školy. Ale chýba tu Scorp, ten vždy vymýšľal plány." vysvetlila Klára a mladší žiaci sa zamračili.
„T-takže to sú s-smrťožrúti?"
„No, hej. Ale nebojte, sú fajn. Väčšinou. A okrem, toho nám chcú pomôcť, že?" povedala Klára.
„Isteže. Salazar sa musí v hrobe prevracať, keď vás vidí." povedal som a pokrútil som hlavou.
„Znamená, že vás budeme učiť a táto falulta sa dostane naspäť na vrchol. Začíname okamžite." doplnila Erika a švihla prútikom. Z izieb sa k nej začali zlietať všetky možné knihy a pristáli na zemi vedľa nej.
„Šup-šup, začíname čarovaním, doneste si prútiky a knihy. Ja učím 1 - 4 ročník. Mitch si berie 5 - 7."
„A čo keď nechceme?" spýtal sa tretiak.
„Tak neprekážaj tým, čo sa učiť chcú." odvrkla mu Erika a otočila sa od neho. Pár ľudí potom zaliezlo do izby, ale väčšina z nich ostala. Očividne sa ani im nepáčilo, že sú poslední v bodovom hodnotení a prepadajú. Do konca roka sa to ale zmení. Nemienili sme zostať poslední, to teda nie! Budeme prví a ukážeme ostatným, že ich nepotrebujeme, tak ako predtým.

...???...

„Hej, Sal, si OK?" hovoril Richard Salazarovi, ležiacemu na posteli.
„Je mi fajn, som len trochu unavený." odpovedal Sal a chytil sa za hlavu. V poslednom čase asi veľmi nespal.
„Tak čo s tými muklami, ktorí tu vždy chodia?" pokračoval Sal.
„Skúšame odpudzovacie kúzla, ale zatiaľ nefungujú najlepšie. Už sa nám vyhrážali, že to tu podpália."
„Hmm. Nech to skúsia! Potom po nich nezostanú ani kosti." odpovedal Sal a zamračil sa.
„To si už hovoril. Už pár krát, popravde."
„Je to pravda! Len nech ma vyprovokujú!"
„Ale no tak. Pamätaj si, chceme s muklami mier. Nie ich pri prvej príležitosti zabiť." Sal si na to len odfrkol.

Chriss

James na mňa zase raz dával pozor ako oko v hlave. Špehoval ma doslova všade. Celkom mi to pripomenulo školu, keď nás každý deň sledovali Chrabromilčania. Raz som si len tak pokojne sedel v kancelárii, čítal som si noviny a náhodou som sa pozrel na vypnutú obrazovku počítača. A zase raz som videl, ako ma James sledoval. Nahol som sa na stôl a zobral som odtial knihu. Potom som sa prudko na stoličke otočil a hodil som mu ju rovno do hlavy. Trafil som, ale očividne nedostal ani otras mozgu a znova sa na mňa urazene pozeral.
„Prestaneš s tým, aspoň na deň, ty idiot?!" zdvihol som hlas, ale nekričal som.
„Nie." odpovedal pokojne a mne začalo cukať obočím. Ja sa asi dám preložiť!!! Pomyslel som si. Ako, pochopte ma. Už týždeň, týžden (!!!) ma v práci ani na dve minúty nenechal samého. Idem sa z neho zblázniť!
„Fajn, čo chceš za to, že ma prestaneš sledovať?"
„Priznaj sa, že si smrťožrút. To nie je až také ťažké, že?"
„Zoženiem ti dievča." navrhol som a on prevrátil oči.
„Nie, ďakujem." odpovedal a šúchal si hrču na hlave.
„Tak chalana?" videl som, ako sa malinko začervenal. Trefa do čierneho.
„Práve teraz nemám o vzťah záujem, ďakujem pekne."
„Óóó, prečo? Bojíš sa priznať rodičom?" skoro som sa zasmial na tom, ako sa zatváril. Skoro.
„Vôbec, len práve teraz vzťah nechcem." uvedomil som si, ako často hovoril slovo "vzťah" a uvedomil som si, že asi nechce dať najavo svoju orientáciu. Uškrnul som sa.
„Ty si proste nepripustíš, že sa ti páčia chalani." povedal som pokojne a znovu sa jemne začervenal. Poobzeral som sa naokolo. Nikto okrem nás, tu nebol.
„A ty, čo tvoja sexualita?" spýtal sa ma skôr, než som stihol niečo povedať.
„Ja som bi. Veď vieš, bisexuál, páčia sa mi obidva pohlavia." uškŕnul som sa nad tým, ako sa zatváril.
„No, aspoň nie som bojko, aby som si to priznal." doplnil som, ale potom som uvidel, ako sa mu blyslo v očiach.
„Nebojím sa to priznať a kľudne to dokážem." povedal a ja som zdvihol obočie.
„Ako, hmm?"
„Chceš, aby som ťa prestal sledovať aspoň na deň, že?" nepáčilo sa mi, kam toto smerovalo.
„Tak so mnou poď na rande." pozrel som sa naňho, akoby mu preskočilo. Nie, som si istý, že mu preskočilo.
„Pozvi niekoho, kto ťa chce. A ja to očividne niesom." povedal som a potom som odišiel domov. Aj keď, moja mama by bola za to, aby som prijal. Skoro som si otrepal hlavu o stenu. Aj keď by to mohlo byť prínosné pre smrťožrútov, možno by mu unikli nejaké informácie alebo niečo také. Po tom, čo si temný pán vypočul všetky podnety od mojej mami, o tom, že by sme mohli dostať informácie rovno z fénixovho rádu, dostal som to príkazom. Keď som o tom napísal Mitchovi, odpísala mi Erika. Na iphone. Smajlíky so srdiečkami namiesto očí. Môj mobil skončil rozbitý na zemi. To sa mi vrátilo kvôli tomu, že to Erika musela robiť v 1. ročníku len preto, že som ju bonzol. 100%. Žeby karma? Takže, keď som ďalšie ráno prišiel do práce, prepaľoval som Jamesa pohľadom. Ale tiež som mu hneď ráno povedal:
„Zajtra. Na to rande ideme zajtra, a ty pozývaš, jasné?!" a stále som sa naňho mračil. A všetko, čo urobil on bolo, že sa uškrnul! Len počkaj, toto ti neodpustím, mami!
„To bolo rýchle. Žeby som ťa okúzlil svojim šarmom?"
„Rýchla zmena nálady. Ešte pred týždňom si ma chcel zavrieť do Azkabanu." odvrkol som.
„Nikto nepovedal, že stále nechcem. Ale pristúpil som na tú tvoju hru. Budem sa tváriť ako tvoj "kamoš", ale budem mať o to lepšiu šancu ťa nachytať."
„Vieš, to riziko sa zväčšuje z oboch strán."
„Som si toho vedomý." stále som sa naňho mračil. Ale potom som sa hrane usmial. To divadlo som musel vydržať hrať za každú cenu, aj keby ma to malo zabiť.