Harry Potter a Potomkovia Zakladatelov

Elixíry, knižnica a zlé správy

Al

Hodina elixírov dopadla strašne. Nielen že som prišiel neskoro, učiteľ si na mňa zasadol a k tomu som mal celí zle, prečo sa na mne každý smial. Bol už skoro koniec keď mi niekto do hlavy hodil papierik s inštrukciami. Poobzeral som sa, a vďačne som sa na Isabell pozrel, načo nado mnou len pokrčila plecami. Nakoniec som ten elixír dokončiť stihol, bohužiaľ pre Chrabromil sme len na prvých dvoch hodinách prišli o šesťdesiat bodov. Bola to oproti Slizolinu jasná nespravodlivosť, čo dával každý Chrabromilčan hlasne najavo, aj keď každý vedel že Snape vždy nadržiaval svojej fakulte, a s povzdychom sme išli na ďalšiu hodinu. Štvrtú sme mali zase so Slizolinom, a ja som sa len potichu modlil, aby ju nevyučoval Snape. Našťastie pre mňa, Snape učil len elixíry, a lietanie mi išlo, takže som si pre svoju fakultu hneď vybojoval päť bodov. Ako som tak pozeral na ostatných, mal som dojem, že Slizolinčania chcú za každú cenu ostať na zemi. Vzlietnuť sa totiž podarilo iba jednému blonďatému chlapcovi, ktorý sa tiež akosi pohupoval. Chvíľou to dokonca vyzeralo že spadne, no nestalo sa. Chrabromilčanom to išlo o mnoho lepšie, a na konci sme mali o pekných dvadsať bodov viac. Potom som si konečne dal zaslúžený obed, a išlo sa na poslednú hodinu, herbológiu. Profesor Longbottom nám a bifľomorčanom rozprával o... niečom, uprostred hodiny som zaspal a mal som šťastie, že ma nenachytal. K riaditeľovi som hneď prvý deň ísť nechcel. Po hodine som si to namieril rovno do núdzovej miestnosti. Zaujímalo ma, či tam tie obrazy ešte stále budú. Miestnosť ma nesklamala, boli tam, všetky štyri, rovnako nehybné ako ráno. Chvíľu som sa pozeral na Richarda Chrabromila, potom na Salazara Slizolina, a rozmýšľal som, prečo sa asi nemali radi. Asi by som si z knižnice mal požičať Históriu Rokfortu. Keď som si znovu prezeral obrazy, všimol som si že Slizolin má na krku nejaký zlatý šperk na striebornej retiazke. Pokrčil som nad tým plecami a odišiel. Mal som ešte veľa úloh ktoré som si musel dokončiť. Vošiel som do spoločenskej miestnosti, sadol som si k stolu a začal som robiť úlohu z elixírov. Dva zvitky pergamenu o použití slimákov. Absolútne som nechápal, čo by som tam mal písať, veď nás ten učiteľ ešte ani nič nenaučil! Nakoniec som to vzdal, a išiel som do knižnice. Nech som ale hľadal akokoľvek, žiadnu o slimákoch som nenašiel. Už som sa chcel otočiť a odísť, keď sa mi za chrbtom ozvalo :

„Problémy s učením?" prekvapene som sa otočil k Isabell s úsmevom od ucha k uchu. Bolo nezvyčajné vidieť ju usmievať sa.

„Úloha z elixírov, absolútne ju nechápem." priznal som sa. Isabell sa otočila a odišla do inej uličky. O chvíľu sa vrátila aj s veľkou, v koži viazanou knihou s názvom : Použitie elixírových ingrediencii. Udivene som sa na ňu pozrel.

„Vôbec som si ju nevšimol."

„Nemohol si, len teraz som ju priniesla." povedala, a odtiahla ma k jednému stolu. Sadla si na jednu stoličku, a pred seba položila menšiu, zelenú knihu.

„Prečo si tu ty?" spýtal som sa jej, keď som si sadol.

„Dejiny mágie. Tri zvitky pergamenu o Merlinovi."

„Hmm..." Na to som nepovedal nič a radšej som si písal úlohu. Na moje prekvapenie to Isabell mala napísané skôr ako ja a teraz len sedela oproti a pozerala sa na mňa. Znervózňovalo ma to a nemohol sam sa poriadne sústrediť. Nakoniec som ukázal na knihu vedľa nej a opýtal som sa:

„Čo je to za jazyk?" kniha bola tmavo-šedá a celkom veľká.

„Je to po Rumunsky." odpovedala nezaujate a potom sa ma opýtala : „Nemáš byť po škole so Snapom?" keď to povedal, vystrel som sa ako struna. Mala pravdu, o šiestej som mal byť v jeho kabinete, a to som ani nevedel kde to je. Rýchlo som sa pozrel na hodinky, bolo 5:47. Ísť do žalárov a za pár minút nájsť nejakú miestnosť? Nemal som šancu! Keď som ráno išiel na elixíry, tri krát som vošiel do slepej uličky, to miesto bolo bludisko! Rýchlo ma niečo napadlo a pozrel som sa na Isabell.

„Nevieš kde má Snape kabinet?" slabo som sa pousmial. Isabell prevrátila očami.

„Poď za mnou." úlohu som si strčil do tašky a pomohol som jej s jej knihami. Hneď ako sme vyšli z knižnice rozbehla sa po chodbe, a ja za ňou. Po schodoch sme došli do podzemia, potom išli vpravo, a hneď nato sme dva krát zatočili doľava, prešli sme dlhou chodbou a nakoniec sme zatočili doľava. Pozrel som sa na hodinky, bolo 6:01. Bez ďalšieho vyčkávania som zaklopal na dvere. Snape okamžite otvoril, a z jeho pohľadu mi prešiel mráz po chrbte.

„Poter, ste tu neskoro! Sťahujem Chrabromilu 1 bod! Slečna Gauntová, som si istý že mate na práci aj niečo dôležitejšie, ako sa tu len tak bezcieľne prechádzať." v šoku som otvoril ústa od prekvapenia. Čistá nespravodlivosť!

„Iste pán profesor, len som sa vás prišla opýtať či by ste mi nepodpísali povolenie, zobrať si knihu zo zakázaného oddelenia v knižnici. Na začiatku hodiny ma totiž fascinovala vaša reč o aconitum napellus, ale bohužiaľ sa z nej dajú vyrobiť veľmi silné jedy, preto mi pani Pinceová žiadnu knihu dať nemohla." smutne si povzdychla a zvesila hlavu. Snape na ňu na chvíľu bezcieľne pozeral, vošiel do kabinetu, a hneď ako sa vrátil, dal jej do ruky do modra sfarbenú knihu.

„Pokiaľ vám skutočne ide iba o vedomosti, táto kniha by mala uspokojiť vašu zvedavosť." povedal jej jednoducho. Isabell sa usmiala.

„Ďakujem pane. Čoskoro vám ju vrátim." povedal, kývla mi hlavou a odkráčala.

„Potter! Za mnou!" Snape išiel až ku vchodu do žalárov, a nakoniec povedal že mám vyleštiť všetky lampy odtiaľ až k jeho kabinetu. Nemohol som tomu uveriť, tých lámp tam bolo aspoň päťdesiat na každej strane! To nedokončím ani za hodinu! Aby toho nebolo málo, zobral mi prútik, takže som to všetko musel robiť ručne! Nakoniec som si zobral handru a stoličku a začal som leštiť tie zelené lampáše. Nedokázal som pochopiť prečo tu majú zelené lampy. Potom čo som vyleštil dve, sa za mnou ozvali kroky a okolo mňa prešlo zopár Slizolínčanov, ktorý sa mi bez hanby smiali. Nevšímal som si ich a prešiel som na tretiu lampu. Vyšiel som na stoličku, keď v tom sa mi pošmykla noha a ja som padal k zemi. Náraz ale neprišiel a tak som rýchlo otvoril oči. Vznášal som sa asi desať centimetrov nad zemou a nado mnou sa mračila Isabell.

„Sleduješ ma?" spýtal som sa prekvapene keď som sa konečne dotkol zeme.

„To ťa vážne poslal leštiť lampy?" neodpovedala mi a rovno na mňa vychrlila ďalšiu otázku. Bez odpovede namierila prútik na lampu a niečo si pošepla popod nos. Lampa sa potom priamo leskla. Nakoniec, aj keď som jej povedal aby to nerobila, za mňa vyčistila všetky lampy a potom, čo mi to povolil Snape, sme išli na večeru. Som si istý že predtým, ako sme došli pred veľkú sien som jej aspoň stokrát poďakoval. Dokonca som si pred ňu kľakol, a poďakoval som sa jej na kolenách, ale ona ma tresla po hlave knihou, a so začervenaním mi povedala aby som s tým už prestal, že jej to nevadilo. Aj tak som jej stále ďakoval, a posledné čo mi povedala, bolo že to kamaráti robia. Bol som šťastný, doteraz som si totiž nebol istý, či podľa nej kamaráti sme. Vošiel som do veľkej siene so spokojným úsmevom, ktorý mi ale pri pohľade na vydesené tváre pri Chrabromilskom stole, rýchlo opadol. Rozbehol som sa k nim a opýtal som sa Jamesa čo sa deje. James sa na mňa pozrel a roztraseným hlasom mi povedal :

„ Smrťožrúti... znovu zaútočili..."