Nythia ✔

02ǂ Nobody and the Queen

Media: Mortalis

Nobody and the Queen

Nikto mal pocit, akoby jeho vnútornosti niekto stlačil a potom odrazu pustil tak rýchlo, až sa mu v jeho dutinách usporiadali obrátene. Zhlboka dýchal a snažil sa striasť nutkanie vyvracať všetko, čo obsahoval jeho žalúdok. Stačil mu jediný pohľad na ostatných a bolo jasné, že všetci sú na tom rovnako. Jessamine, Tobias a Ann sa predkláňali pri dvoch stĺpoch čiernej brány. Netrvalo dlho a pridal sa k nim aj William. Malý Winston bol síce stále zelený v tvári, keď sa postavil a utieral si ústa, no nedalo sa nevšimnúť si iskry v jeho modrých očiach.

Práve sa premiestnili spolu s Eternálmi!

„Bolo to..." Jessamine lapala po dychu. „Bolo to ako keď... ako keď sme boli prenesení od démonov," dostala zo seba

„Dúfal som, že to už nikdy nezažijem," povedal Tobias, ktorý vyzeral, že jeho žalúdok má pre neho prichystané nejaké prekvapenie, ktoré mu o chvíľu ukáže.

„Takže títo smrteľníci už boli prenesení Priestorom?!" zvolal Vitar na Ženu v bielom a v jeho takmer bielych očiach sa zablysol hnev. Nikto mimovoľne cúvol. Pud sebazáchovy mu hovoril, aby nebol v blízkosti nesmrteľnej a mocnej bytosti. „Toľko k tomu, že nesmieme zasahovať!"

„Rozdiel v zasahovaní, drahý Vitar, je ten, že keď zasahuješ ty, spôsobuješ chaos. Keď zasahujem ja, viem, čo robím," odvetila mu pokojne, i keď mierne posmešne Žena v bielom. Všetci na ňu vyvaľovali oči. Dokonca aj Nikto s Tobiasom, ktorý už mali tú česť stretnúť ju. Bola krásna – nadpozemským, dravým spôsobom. Úsmev na jej perách hovoril, že ak by sa jej niekto z nich pokúsil dotknúť, nemala by najmenší problém preniesť ich do najväčších hlbín cudzieho sveta. Jej čierne a slepé oko potvrdzovali to, čo sa o nej hovorilo – videla viac než si mohol hociktorý smrteľník predstaviť.

Kým Žena v bielom pôsobila uvoľnene, či dokonca nadšene, Vitar sa mračil. Jeho oči boli tak svetlé, že keby nebolo čiary ohraničujúcej jeho dúhovky, Nikto by si myslel, že sa pozerá iba na beľmo. Naopak, jeho vlasy boli havranej farby a slnečné lúče z nich vyťahovali rôzne farby. Na hlave mal jednoduchú striebornú korunu. Dva tenké pláty sa spájali na čele, kde sa prekrížili a vytvorili hniezdo pre biely drahokam. Na sebe mal modro-bielu uniformu so striebornými prackami a cez ľavé plece mal prehodený tmavomodrý plášť so striebornými výšivkami, ktoré Nikto nemohol poriadne vidieť.

„Vitajte v Nythii," povedala im vľúdne Žena v bielom.

„Prečo ich ty vítaš v mojom domove?!" oboril sa na ňu Život a Nikto už teraz nemal dobrý pocit z toho, že mali s týmto Eternálom vyjednávať o pomoc a prežitie. Ešte trochu cúvol, keby si naštvaný Eternál zmyslel, že sa od zlosti zbaví nositeľa Relikvie.

„Pretože ty si sa k tomu očividne veľmi nemal," odvetila mu s úškrnom. „Preniesli sme vás pred brány Arguissu. Do hradu budete musieť prejsť po svojich."

„Žena v bielom ma presvedčila, že vás musím prichýliť vo svojom domove," povedal, no neznel práve nadšene. Očividne za tým bolo veľa presviedčania. „Preniesli sme vás do bezpečia, no nedovolím vám narušiť ochrany, ktorými som Arguisse obklopil."

„Vitar tým chce povedať, že spoločnými silami Eternálov sme obklopili hrad bariérou, ktorá zabraňuje našim nepriateľom vojsť bez pozvania. No zároveň to znamená, že ani ja vás nepremiestnim priamo do Vitarovej drahej predrahej trónnej siene."

„Prečo ste takto neochránili celú Nythiu?" spýtal sa Hugo. Neznel provokatívne, iba zvedavo.

„Všetko sa dozviete," prisľúbila. „No toto nie je správne miesto a čas na pravdu," Nikomu sa zdalo, že sa pozrela priamo na neho, keď to hovorila. Nepríjemne mu zovrel hruď. Čo za pravdu by im mohli prezradiť? A prečo mal pocit, že sa mu vôbec nebude páčiť?