Bude to láska?

~7~

Pred nemocnicou:

,,pôjdeš teda ku mne,aby som sa uistil že budeš v poriadku a neodpadneš."

,,ale to nebude potrebné. Viem sa o seba postarať aj sama,a navyše som v pohode neboj neodpadnem."uisťovala som ho.

,,nie žiadne také. Ten jeden deň to so mnou vydržíš."

Chcela som niečo povedať no on ma zastavil.
,,To je moje posledné slovo."

,,fajn,ale pôjdeme ešte ku mne pre nejaké oblečenie" vedela som že namietať nemá zmysel.
A ešte jeden deň v tých minišatach a asi by som to nezvládla.

Iba prikývol a tak som ho navigovala.
zastavil pred mojim domom. Povedala som aby počkal v aute že ja hneď prídem.

Vystúpila som z auta,odomkla dvere od domu. Zamierila som hore po schodoch do izby a zobrala si oblečenie do tašky.

Už som schádzala dole schodmi. Zamkla dvere a išla k autu.Tašku som dala do kufra,a sadla si späť na svoje miesto.
Auto sa pohlo.
Celú cestu sme neprehovorili. Iba sme ticho sedeli počúvali hudbu a pozerali na cestu.

Keď sme prišli k nemu domou zobral mi tašku.A ja som išla späť do izby,kde som bola vtedy.

Zobrala som si mobil a prezerala správy. Boli tam správy od mami či som v pohode.Tak som jej odpísala že som,pretože zo služobnej cesty sa mala vrátiť až o týždeň a pol. A nechcela som aby sa o mňa strachovala. Aj ked ona sa o mna nikdy nebála. Potom som ešte išla na sociálne siete kde bola žiadosť o priateľstvo,od Richarda.
Tak som ju priala,a potom som si už len prezerala ig.
Keď v tom niekto zaklopal na dvere. Zakričala som ďalej a dvere sa otvorili. Stále v nich Marcus.

,,Priniesol som ti čaj"

,,ďakujem ale to si nemusel"

,,ale chcel"

Prisadol si ku mne na posteľ keď v tom mi zapipal mobil.

Pozrela som sa a bola tam správa od Richarda

On: Ahooj nešla by si dnes von?

Ja: No môžme.

On: Tak dnes o 19:00 môže byť?

Ja: platí.

Mathias si zrazu odkašľal a ja som si spomenula že tu ešte stále je.

Zdvihla som hlavu od mobilu a nechápavo sa na neho pozrela.

,,Kto ti píše?"opýtal sa po chvíli.

,,Kamarat"

,,A čo chce" Opýtal sa urazene.

,,Nič len či nepôjdeme von"

,,a?" opýtala sa zvedavo.

,,A čo?"

,,Pôjdeš?"

,,Ano,nemala by som?"

,, Nie môžes. A o koľkej?"

Nechápala som čo sa stále vypituje.Nech sa do mňa nestará. Bol milí ale niekedy mi liezol na nervy.
Len som mu povedala že o 19:00 ,pretože som nechcela vyvolávať hádku.

Zdvihol sa z postele a mieril ku dverám.

Pri dverách sa zastavil a povedal:

,,Ok o 19:00 budem pripravený."

Iba som na neho vyvalila oči. Kam si myslí že akože ide?

Rýchlo som sa zdvihla z postele a utekala na chodbu za ním.