Bude to láska?

~8~

Stála som pri dverách otočená chrbtom.
Nevedela som sa pohnúť.

Čo to práve pred chvíľou povedal?

Počula som dobre?

Otočila som sa a pozrela som sa mu priamo do očí.

,,Čo...čo si to povedal?"

,,Že...že ťa mi..."

,,Nie.Nechcem to počuť!" skríkla som.

V jeho očiach som videla strach a smútok.
Čo sa to práve stalo?
Toto musí byť zlý sen.

Podišla som k nemu.
Iba som sa mu pozerala do očí. Čo iné som mala urobiť,alebo povedať?

,,Ja prepáč .Nechcel som" Povedal

,,Čo si nechcel?ha?"

,,Nechcel...Nechcel som ti ublížiť."
,,Ja..." povedal. Chcel ma chytiť za líce ale ruku pozdĺž môjho tela dal dole. Ako keby sa ma bál dotknúť.

Priblížil sa o jeden krok,a ja som od neho odstúpila.

Mala som v sebe ešte viac otázok než predtým. Keby som sa ho nič nepýtala...Nič z tohto by sa nestalo.

,,Ahoj"

zrazu niekto povedal z poza mňa.
Ja som sa otočila a vo dverách stál. Richard.

,,Ideme?"

Opýtal sa. Ja som iba prikývla a išla za ním ku dverám.

Keď som počula kroky za mnou otočila som sa a povedala:

,,Ostaň tu"

A zabuchla som dvere.
Musela som si to všetko premyslieť.
Bola som v... šoku.
Nebola som na to pripravená.

,,Tak?Kam ideme?" opýtala som sa po chvíli.

,,Môžeme ísť ku jednému jazeru."

iba som prikývla. Potrebovala som kľudné miesto,kde budem môcť premýšľať nad všetkým.

Mam sa tam vrátiť? Alebo ísť domov a už nikdy sa tam nevrátiť?.

Po dvadsiatych minútach chôdze sme boli pri jazere. Bolo...Nádherné.

Sadli sme si na trávu a užívali si výhľad.

,,kto to bol?" opýtal sa po dlhom tichu."

kto to vlastne bol?

kamarát?

únosca?

priateľ?

,,kamarat" odpovedala som nakoniec. Aj keď istá som si tým nebola.

Iba prikývol.

,,Vy ste sa hádali?"

,,Nie len ma štvalo že stále na mňa dáva pozor."

,,A...prečo na teba dáva pozor?"

,,Aby...Som neodpadla"

,,Čo?si v poriadku" Opýtal sa zo strachom v očiach.

,,Áno nič mi nie je len...Niekedy odpadnem."

,,Prečo si ma zavolal von?" zmenila som tému.

,,Neviem..."

Nevedela som čo mu mám na to povedať. Tak som iba sedela a pozerala na jazero.

Určite tu budem chodiť častejšie.

Z Richardom sme sa veľmi dobre bavili. Veľa sme sa nasmiali. A...je to fakt fajn chalan.

Potom sme sa rozdelili,a ja som sa ešte prechádzala. Nevedela som či sa mám vrátiť,alebo nie.

Nakoniec som sa prechádzala až do druhej ráno. Potrebovala som si veľa vecí premyslieť,usporiadať,rozmyslieť.

No aj napriek dlhému prechádzaniu
po meste som v podstate na nič neprišla.

Rozhodla som sa,že sa tam nakoniec vrátim.

Potichu som otvorila dvere a chcela ísť do izby keď na mňa niekto skočil.

,,Si v poriadku? Ani si nevieš predstaviť,ako som sa o teba bál" a objal ma.

Nechápala som čo mám robiť.
Čo toto všetko znamená.
Cudzí človek ktorého poznám sotva pár dní,ma tu objíma,a povedal mi že ma miluje?
Toto je na mňa priveľa.
Po chvíli som sa od neho odtiahla, a on tiež keď si uvedomil čo urobil.

Nevedeli sme čo robiť. Stáli sme tam a pozerali na seba.
Nevedeli sme čo povedať.
Po pauze ticha som povedala: ,,som v poriadku"

,,toto mi už nerob,vieš ako som sa o teba bál."

Čo mu nemám robiť? povedala som si v duchu.

,,Neviem,ako si sa o mňa bál. Povedal si mi že ma miluješ. A čo čakáš že akože urobím ja,ha?!
Mam v hlave toľko otázok na ktoré nepoznám odpoveď. Ja nevládzem rozumieš?" búchala som ho do hrude a pri tom kričala. Slzy mi stekali po tvári a ja som to nevedela zastaviť.

,,Nevládzem rozumieš!?"

On mi chytil zápästia a privinul si ma k sebe do objatia.

,,To bude dobre". zašepkal mi do ucha.

,,Nič nebude dobré. Nepoznáš ma,a nepoznáš moju rodinu. Nevieš o mne nič. Nechaj ma napokoji!"

,,Viem o tebe viac ako si myslíš" odpovedal.

,,Neplač" povedal smutne.

,,Prečo ja?" opýtala som sa,aj keď neviem na čo.

,,Lebo som si ťa vybral".

(670 slov✨)