Sedeli sme na gauči a ani jeden sme neprehovorili.
Chcela som konečne niečo povedať,keď som započula odomykanie a následne otvorenie vchodových dverí.
Vo dverách sa objavil Marcus,a keď ho Marco uvidel myslela som si že ho pohľadom dokáže zabiť.
,,Ahoj" Prehovorila som prvá.
,,Ahoj?" Povedal nechápavo Marcus.
Podišla som k nemu,dala mu bozk na líce a zašepkala že Pay sa chcel hrať s Elise.
,,Tak mi už pôjdeme" Povedal Marco.
A išiel hore schodami do izby za Elise.
Spolu sa hrali na veľkom koberci s modrými stenami a na nich hviezdičky ktoré v tme jemne svietili na žlto.
,,Nemusíš ísť" povedala som,keď zastal pred dverami a pozeral,ako sa hrajú.
Trochu sa pootočil,aby mi pozeral do očí a začal.
,,Musím. Neviem čo som čakal. Možno že nie si šťastná,alebo ti ubližuje,že si na mňa nezabudla,ale ako vidím,si šťastná a ja ti to prajem.
Máš s ním dieťa. Nie je čo riešiť."
,,Aj ty máš dieťa."
,,Áno,ale narozdiel od teba ho vychovávam sám."
Podišiel do izby. Zobral Elise na ruky a odchádzal s izby.
Mala som pocit,akokeby to bolo naše posledné stretnutie.
V chodbe zastavil pozrel na Marcusa ktorý tam stál a potom sa otočil na mňa.
,,Ešte zajtra odídeme. Dúfam že budeš šťastná,pretože ty si to zaslúžiš."
Videla som smútok v jeho očiach. A aj ja som ho mala. Zase som ho strácala.
,,Nechceš mu to povedať?" Začal Marcus.
A mne stiekla prvá slza po líci.
,,Povedať čo?" Opýtal sa nechápavo Marco.
,,Necháte nás samých?" Povedala som.
Marcus zobral Elise a my sme sa presunuli do obývačky.
,,Tak?"
,,Vieš. Keď si sa pýtal kedy som mala peytona..."
,,Pokračuj"
,,Pamätáš si ako si chcel pomenovať svojho prvého syna?"
,,Peyton" odpovedal trochu nechápavo.
,,Nedokážem to povedať" stiekla mi slza po líci.
,, Počkať takže Peyton..." Prikývla som
,,Prečo si mi to nepovedala. Všetko mohlo byť lepšie."
Chytil moje malé ruky do tých svojich.
,,Bol si mladý a bol si mafián. Kto by už len chcel mňa. Mohol si mať každú,ale ja som bola nikto. Nehodili sme sa k sebe."
,,Láska čo to trepeš. Nikdy nebudem milovať nikoho viac než teba."
,,Takto to je lepšie ver mi."
Odtiahla som sa od neho postavila sa s gauča a on tiež. Chytil ma otočil a pobozkal. Bolo to tak vášnivé,ako keby celé tie roky čakal iba na tenton bozk. Na tento okamih.
Ale ja som sa odtiahla.
,,Mal by si ísť"
,,Nie neodídem. Mám tu teba a nášho syna."
,,Nie. Zvládol si odísť pred rokmi zvládneš to aj teraz."
,,Dobre teraz odchádzam,ale vrátim sa."
BẠN ĐANG ĐỌC
Bude to láska?
Lãng mạn,,Prečo si ma v tom bare zachránil? Prečo sa o mňa staráš? pomáhaš mi?. Prečo mi nedáš pokoj."! To už som na neho kričala,a búchala ho do hrude. Po líci mi stiekla jedna neposlušná slza. Už som nevládala. Ničomu som nerozumela. Bola som na dne. On i...
