Bude to láska?

~31~ Nikdy sa to nemôže dozvedieť.

Vedela som že vyhýbanie dlho nevydrží a raz sa s ním budem musieť stretnúť.

Ale pre zatiaľ bolo v mojej hlave
vyhýbať,vyhýbať a vyhýbať
Do vtedy do kým to pôjde.

Precalen,vydela som ho raz po tých rokoch. Bola som šťastná. A stále som.
A on ma dcéru. Určite je s niekym šťastný tak,ako ja.
Určite na mňa zabudol. Aj keď ja som to isté povedať nemohla.
Celé tie roky som mala pred sebou jeho malú kópiu. Tie oči,vlasy risy tváre. Len slepý by nevidel tu podobu.

Asi sa presťahovali tu do mesta. Inak by tu do škôlky nedal svoju dcéru.
Je malá šanca že by sa dozvedel že tu bývame.

Akurát som mierila do škôlky.
Vlasy v drdole na sebe športové legíny a športovú podprsenku.

V poslednej dobe som chodila do fitka.
Vypnúť,usporiadať si myšlienky a zároveň kôli postave. Bola som s ňou spokojná,ale po tehotenstve som nabrala pár kíl,ktoré som chcela zhodiť.

Pred dverami škôlky som však musela do niekoho naraziť.
Prečo ja vždy musím byť taká nepozorná.

Zodvihla som hlavu za zámerom sa ospravedlniť,nejak som stratila jazyk a len stála.

,,Prepáč nevšimla som si ťa" Napokom sa vydralo s mojich úst.

,,V pohode" Odpovedal s kamenným výrazom na tvári,ako keby sme sa nepoznali.

,,Mami" zakričal za Marcom Peyton,ktorý sa cez neho snažil dostať ku mne.

,,Ahoj zlatíčko,ako si sa mal?" zdvihla som ho na ruky a usmiala sa naň.

,,Skvelo! s Elise a jej tatom sme sa dohodli ze pôjdeme na zmrzlinu!"
Nechápavo som sa pozrela na Marca že s niečím takým vôbec súhlasil.

,,Myslím že teraz nemajú čas,ale môžeme sa dohodnúť nabudúce"
Povedala som a čím skôr chcela odísť.
Len to by nemohol byť Marco,keby nepovedal ze majú čas.

,,Tak dobre,ale iba na chvíľu."
Pay chytil Elise za ruku a začali pred nami vykračovať.

,,Nevedel som že máš syna."
Začal Marco

,,Ani ja že dcéru."
Povedala som trochu hlasnejšie než som plánovala.

,,Ako sa volá? Pa... "

,,Payton" odpovedala som mu.
Raz mi povedal že by tak pomenoval svojho prvorodeneho syna.

Jemne sa usmial. Asi mu to preblisklo hlavou.

,,To meno.....ale nič" Povedal na koniec.

***

,,Taaakže prosím vás čokoládovú,čučoriedkovú,vanilkovú,šmolkovú a jogurtovú zmrzlinu"

Povedal pay a ja som sa musela usmiať,že zrovna toto musel zdediť po mne.

***

,,Tak je čas sa rozlúčiť" Poviem keď už stojíme pred naším domom.

,,Ešte nie mami. Nemôže ísť Elise k nam na návštevu."
,,Mami prosiiim"
Pozrie na mňa tými zelenými očami a ja som vedela že keby prosil o čokoľvek Povedala by som áno

,,Ale iba na chvíľu." Neviem či sa mi to zdalo,ale na malú chvíľu som vydela v Marcových očiach úsmev.
No hneď to zmizlo.

Deti odišli do izby hore na poschodí a ja som zamierila do kuchyne postaviť vodu na čaj.

Započula som za sebou kroky čo znamenalo že ma Marco nasleduje.

,,Mám ti z niečím pomôcť?

,,Nie môžeš si sadnúť." Ukázala som na barový pult s vysokými stoličkami.

Ja som sa otočila,vytiahla štyri poháre,a zapla kanvicu.

,,Peytonovi je koľko?" opýtal sa zrazu.

,,Štyri"

,,Takže hneď,ako si ma opustila si sa s ním vyspala? Alebo ešte skôr?"
Jeho otázka ma zarazila.

,,Nie" Povedala som.

,,A?" Opýtal sa znovu.

V tedy sa dovarila voda a ja som sa mu otočila chrbtom.

Naliala som vodu do šálok a zamierila do obývačky s tým,že nás rozhovor skončil.

,,Odpovedz" Schytil ma zo zadu za ruku a otočil k sebe.
Cítila som jeho dych na svojom krku.
Tak moc sme boli blízko.
Cítila som jeho vôňu.
,,Ja ti nemusím nič vysvetľovať"
Šklbla som rukou,aby ju pustil a sadla si na sedačku.

Dúfam že tento večer prežijem.
Moje motto,alebo ako to mam nazvať už niekoľko rokov.

Zatĺkať zatĺkať a zatĺkať.
Nikdy sa to nemôže dozvedieť.