Bude to láska?

Menšie klamstvo neuškodí (2)

Neumierala som. Ba dokonca som ani nebola chorá.Bola som zdravá ako ryba. Chcela som ho nazad. Aj po tých rokoch som ho stále milovala. Každým dňom mi chýbal viac a viac a to že on sa cez to všetko dokázal preniesť ma ničilo. Pretože ja som každú sekundu svojho života myslela na to akú veľkú chybu som urobila keď som ho opustila. Ja viem mohla som si za to sama. Bol šťastný posunul sa ďalej lenže ja som ho potrebovala. Bol ako môj kyslík ktorý som bez neho strácala a tým nebol dôvod žiť. Tým som umierala. Umierala som vnútorne a všetko čo vo mne ostalo.
Chcela som byt opäť s ním byť konečne šťastná a držať sa ho za každú cenu a nepustiť ho.
Lenže čo ak bolo už príliš neskoro? Čo ak v jeho srdci je už dávno niekto iný?

Marco

Vidieť ju po dvoch rokov bol ako sen. Mal som pocit že zle vidím a že toto všetko sa mi iba sníva.
Pred dverami stála tá osoba ktorú som najviac na svete miloval ktorá ma opustila a nechala ma tu samého s listom v ruke.
Listom ktorý mám v nočnom stolíku a každú noc pred spaním si ho čítam.
Ten ktorý som mal chuť najmenej stokrát spáliť. Ale neurobil som to pretože to bolo to jedine čo mi po nej ostalo.

Mia

Viem asi bolo príliš povedať že umieram lenže ja som ho potrebovala. Byť pri ňom. S ním to všetko zvládnem.
Na syna som bola sama. Pay bol bezproblémové dieťa a bol po svojom otcovi. Lenže ja som to sama nedávala. Sebapoškoďovala som sa. Nikomu som o tom nepovedala. Nikoho nezaujímali moje problému pretože ľudia mali vlastné. A ja som to robila vždy keď mi chýbal môj kyslík. Keď sme boli od seba tak ďaleko a ja som sa nemohla nadýchnuť lebo mi chýbal on.

Prečo to musí tak veľmi bolieť?
Prečo ?
Ako sa cez to všetko čo sa medzi nami stalo mohol preniesť?

Možno je naozaj pravda že čas zahojí všetky rany. No kedy zahojí tie moje.