Stratené spomienky - Tajomstvá temnej minulosti (2)

Nové miesto

<pohľad Sovietskej ríše>

Prebral som sa a cítil sa ako keby ma prešlo 20 tankových brigád. (zhruba 35 praporov a teda zhruba 175 tankov) Netušil som kde som bol, len som vedel že ma celé telo strašne bolelo. Hlava najviac. Rozlepil som oči, ale nič som nevidel, len bielo alebo... sivo-bielo? Cítil som kombináciu pachu krvi a kvetov a pomaly som si začínal uvedomovať svoju existenciu. V hlave sa mi začínali vynárať spomienky na posledné sekundy ktoré som si pamätal. Slabé svetlo z lampy, ornamenty na stenách mojej izby a studený kov pri hlave. Spomenul som si že som sa snažil zabiť sa... ale potom by som nemal byť tu a schopný si to uvedomiť nie? Vysvetľovalo by to tú bolesť hlavy ale ako som sa sem dostal? Nevyšlo mi to? A ak nie čo sa stalo? Možno tu nie som naozaj a je to len nejaký posledný akt vedomia, že moje telo v skutočnosti ešte nie je celkom mŕtve a mám nejaké zvyšky zmyslov. Ale niečo tu nesedelo. Cítil som teplo. Teplo aké v mojej izbe určite byť nemohlo. Ten krvavý zápach by sedel. Ale som si na 100% istý že nikde v okolí nášho domu nie sú žiadne kvety a už vôbec nie v toto ročné obdobie. 

Asi bol čas prestať nad tým dumať a niečo zistiť. Nevidel som a tak som si skúsil rukou šahnuť na hlavu a zarazili ma dve veci. Za prvé, pretože som tou rukou zvládol pohnúť a nie len o malý kúsok, čo by s prestreleným mozgom nemalo byť možné, a za druhé že som mal cez oči nejakú látku. Skúsil som ju nadvihnúť a čuduj sa svete, na jedno oko som fakt videl. No miesto kde som bol, bolo všetko ale nič čo by som čakal. Miestnosť bola celkom veľká a vymaľovaná svetlou kapučínovou farbou. Na stenách bolo zopár obrazov, jeden koberec a 4 taniere. Slabo som sa pousmial nad nostalgiou ktorú mi tento pohľad umožnil cítiť. Všetok nábytok v miestnosti vyzeral dosť starý a ozdobne vyrezávaný z Brezového dreva. V rohu miestnosti stála veľká váza s vysušenými ružami od ktorých som predpokladal že pochádza tá vôňa. Obrus na písacom stole, záclony aj posteľné obliečky boli biele a s motívom malých kvietkov. Zmätene som sa posadil na posteli a porozhliadol sa. Kde to som??? Ani ma tak nezaujímalo ako som sa sem dostal alebo prečo žijem keď som si istý že zbraň vystrelila tak ako mala a náboj prešiel cez moju hlavu. Ale chcem som vedieť KDE-KURVA-SOM! 

Každopádne keď som sa pokúsil vstať a prísť k oknu alebo dverám aby som to zistil tak sa mi akurát zamotala hlava a nikam som sa nedostal. Rozhodol som sa preto pre jednoduchšiu možnosť a to zostať v posteli a čakať či sa niečo stane. Skôr či neskôr sem niekto príde a potom urobím ďalší krok v závislosti na tom kto to bude a či mi bude vedieť vysvetliť kde to som alebo to bude vyzerať ako ďalší únos. A tak som si znovu ľahol a vlastne po chvíli aj zaspal

<time skip>

Prebudilo ma tiché vŕzganie spôsobené otváraním dverí. Fajn, niekto je tu. Prišiel ku mne a zastal. Nechcelo sa mi veľmi čakať kým niečo urobí a tak som sa len slabo pohol, prehltol a prehovoril. 

Sovietska ríša: Kto ste?...

Prekvapilo ma ako ticho znel môj hlas napriek tomu že som hovoril normálne. No ešte viac ma prekvapil hlas ktorý mi odpovedal. 

Ruská ríša: Nevedel som že už si hore. Želám ti dobré ráno. 

Sovietska ríša: ...Ruská ríša?

Ruská ríša: Áno. 

Podľa zvuku sa zohol a dal mi ruku na čelo. 

Ruská ríša: Ako sa cítiš?

Sovietska ríša: Bolí- ma hlava...

Ruská ríša: Akoby nie keď si si ju prestrelil. Ako dlho si hore?

Sovietska ríša: Neviem... chvíľu... 

Ruská ríša: Mhm... 

Sovietska ríša: Prosím vás, kde to som? Ako som sa sem dostal?