Stratené spomienky - Tajomstvá temnej minulosti (2)

Posledná možnosť

<time skip> 5:45 ráno (cca)

ZSSR: Ty si tu s ním bol celú noc?

Sovietska ríša: Eh... nie... Len poslednú hodinu... 

ZSSR: *vzdych* Že ťa to baví.

Sovietska ríša: Otec, prosím ťa hovor potichu, nechcem ho znovu zobudiť. 

Otec sa zamračil a vošiel do miestnosti pričom tresol dverami. Prišiel ku nám a kopol 3. ríšu do hlavy. On si udrel hlavu o radiátor a znovu si ju rozbil, zobudilo ho to a ešte to aj urobilo hluk. 

Sovietska ríša: Otec! Do prdele si normálny?!

Tretia ríša: Čo za... Ah... >_<  Čo je to??

ZSSR: Je mi jedno! Ako sa cíti alebo ako sa cítiš ty! Oboch vás mám doma len preto že mi to prikázal súd! Zabudni na to že sa o vás budem starať!

Sovietska ríša: Ale veď to od teba nikto nechce! Postarám sa o seba aj o Nemecko. Nemusíš robiť nič ale prestaň mu ubližovať. Je mi jedno čo urobíš so mnou, ale jeho nechaj. 

ZSSR: .... Aha tak tebe je to jedno... 

Chytil ma za krk a zdvihol ma ešte nad úroveň jeho hlavy.

Sovietska ríša: Sakra! Čo to robíš, zbláznil si sa?! Otec-! 

ZSSR: Čo? Zrazu ti nie je jedno?! 

Tretia ríša: Zväz jeblo ti?! Pusti ho!! 

ZSSR: Ty drž piču! 

Sovietska ríša: O čo ti ide? Nič som neurobil! 

ZSSR: Mal si radšej zostať ticho! 

Tretia ríša: ZSSR!! >:(

Otec ma odhodil do steny takou silou že omietka popraskala, ale ako zázrakom sa mi nič vážne nestalo, len som mal vyrazený dych. Potom sa otočil k 3. ríši a prišiel k nemu. 

ZSSR: S tebou už tiež treba urobiť poriadky... 

Vytiahol si z nohavíc opasok, 3. ríša na neho len bez slov pozerala.

Tretia ríša: Čo to robíš?

Chytil ríšu za ruku a začal ho mlátiť. Zo slzami v očiach som sa postavil a vytiahol nôž. Prišiel som za otca, zabodol mu čepeľ do chrbta ale na miesto kde to okrem mierneho poškodenia ruky nebude mať nejaké dlhodobé následky. Rana ho zmiatla čo som využil, chytil ho za ruku a podrazil mu nohy. Samozrejme nôž som predtým vytrhol. Asi 5 sekúnd trvalo než sa spamätal. Nechápal som čo som práve urobil. Nikdy by mi ani nenapadlo ublížiť otcovi, aj keď to znamenalo pomôcť ríši, neurobil by som to! 

ZSSR: Ty-... TY ZMRD SKURVENÝ!

Postavil sa. Asi som mal zvoliť iné miesto, toto ho len naštvalo. Vytrhol mi nôž z ruky, kopol ma na zem a zabodol mi ho do pravej časti chrbta a potiahol ho smerom dolu takže mi vlastne rozpáral zadnú časť hrudného koša. Potom ten nôž vytrhol a oboch nás znovu zmlátil remeňom. Vážne som sa bál ako to bude pokračovať... ale nepokračovalo... 

Nemecké I.: Zväz! Okamžite prestaň. 

ZSSR: Inak čo? *neprestal*

Nemecká ríša prišla k nemu, chytila ho za golier a oprela ho o stenu. 

Nemecké I.: Inak ja zbijem teba. 

Otec N.I. niekoľko krát kopol do nohy, ale jemu to zjavne nič neurobilo. 

Nemecké I.: ....Pokračuj a zlomím ti tú nožičku. 

Bez reakcie... Znovu. 

Nemecké I.: Nedáš si povedať... 

N.I. otca chytil pod krk a začal ho škrtiť, trvalo ani nie 10 sekúnd kým stratil vedomie. Potom ho len nechal ležať na zemi a otočil sa ku nám. 

Nemecké I.: Ste v poriadku?

3. ríša ma objala a tak trochu sa za mňa schovala. 

Sovietska ríša: Eh... áno... Ďakujeme... 

Nemecké I.: *povzdych* Nenapadlo ťa niekedy schovať mu vodku?

Sovietska ríša: Napadlo... ale potom bol ešte horší o_o 

Nemecké I.: Fajn... 

N.I. odišiel a zobral so sebou aj otca. Potom ho nechal na gauči v obývačke. 

<Time skip>
Bol trochu problém zašiť ranu na chrbte, naviac jednou rukou takže som to proste prelepil leukoplastom. Obväzy totiž došli. Otec bol na šťastie zvyšok popoludnia mimo, pár krát sa zobudil ale hneď sa zase vypol. Dokonca 3. ríša sa mala fajn náladu. 2. ríša išla vonku ale pre zmenu teraz môj mozog robil problémy. Veľmi sa mi nepáčila posledná noc a totižto... Mal som znovu halucinácie ale teraz už to neboli žiadne predmety ani ľudia, len sa všetko okolo začalo splietať, začali sa meniť tvary vecí, svojim spôsobom to bolo ako byť opitý ale... bolo to iné. Jednoducho... vedel som sa hýbať normálne, ale hučalo mi v ušiach a diali sa divné veci a o tých "pocitoch" ktoré to sprevádzali už ani nehovoriac. Snažil som sa niečo robiť aby som sa od toho odreagoval, ale nepomáhalo to. Cítil som sa proste divne. Povedzme apatia a určitá forma smútku alebo takého niečoho. Ale nechcel som to ukazovať. Už kvôli 3. ríši nie. A už vôbec som sa nechcel znovu rozplakať, ale keď si to tak vezmete, teraz bolo na mne aby som sa postaral o seba, o 3. ríšu aj o otca. N.I. môže pomôcť ale netrúfnem si to od neho žiadať a nemyslím si že by to skúšal urobiť sám, aj keď som bol vďačný za to čo už urobil. Nejak som ho stále bral ako hrozbu, a myslím si že je len dobré byť ostražitý. Boli asi 4 hodiny popoludní. Sedel som vo svojej izbe na posteli a bojoval so slzami. Snažil som sa... presvedčiť sa že nemám dôvod plakať, že proste nie som taký slabý aby som musel. Lenže som bol. Keby som zvládol vyriešiť problémy vo svojej hlave všetko ostatné už by bolo len ako dôjsť domov po tom čo ste zdolali Mount Everest. Nejak som našiel na zemi pohodenú modrú kartičku ktorú mi dal OSN pri našom poslednom stretnutí. Bola to vizitka s adresou niekde kúsok od centra mesta, s jeho menom, telefónnym číslom a ďalšími kontaktmi ako Email a niekoľko ďalších sociálnych sietí (na druhej strane) ktoré som vlastne nikdy nevidel ani nepoužíval. 
Viem že som povedal že tam nepôjdem... ale čo inak mám robiť? Cítil by som sa hrozne keby som sa musel zase začať rezať, kurva už tak mám dosť rozbité telo, nepotrebujem to ešte zhoršovať. A ak by mi OSN vedel naozaj pomôcť... nemyslím si že hocikto z rodiny by to podporil, teda otec a 3. ríša určite nie. Ale pochybujem že to zistia. Ani jeden z nich nechodí mimo dom. Otec len občas keď si potrebuje ísť dokúpiť chlast, ale to je krátka vzdialenosť, obchod je na konci ulice. Nie že by som nechcel pomoc, viem že ju potrebujem a bol by som za ňu vážne vďačný, ale bojím sa že OSN to zneužije alebo ma znovu niekomu predá. Druhá rovnako zlá možnosť by bola že by sa zase začal montovať do toho čo je len medzi mnou a úzkou rodinou, tam kam on vážne nepatrí, tak ako minule. Ale mám niečo iné na výber? Povzdychol som si a pozrel sa na vizitku ešte raz. Bol tam čiernym perom dopísaný ešte čas, 14:30-18:45, predpokladám že je to niečo ako otváracie hodiny. No... povzdychol som si a povedal si že asi aj tak nemám lepšiu možnosť, a tak či tak tam musím ísť ak nechcem skončiť v bielej miestnosti. Odložil som kartičku do vrecka a postavil sa. Ešte raz som skontroloval 3. ríšu aj otca a uistil som sa že obaja spia a v otcovom prípade som dal okolo neho ešte pár krabíc s fľaškami aby nemusel vstávať keby sa zobudil. 

No a potom som už len išiel. Netrvalo mi veľmi dlho nájsť tú adresu. Veľmi sa neorientujem podľa názvov ulíc, lepšie sa chytím ak mi poviete: Je to na tej ulici kde je táto a táto reštaurácia alebo tam kde je plaváreň alebo toto a toto nákupné centrum. Ale aj podľa ulíc som to našiel. Keď už nič iné je to kúsok od jedného z hokejových štadiónov.