Stratené spomienky - Tajomstvá temnej minulosti (2)

Odpadová ulička

<Pohľad Sovieckej ríše>

Nejakým spôsobom som sa dokázal... nie postaviť ale posadiť, zakryl som si ranu po ruke nakoľko krvácanie z toho ramena bolo príliš silné a za chvíľu by som asi stratil vedomie. Ale ak som niečo musel ešte predtým urobiť tak dostať sa z areálu školy než ma tu niekto nájde a dorazí ma. 

Areál už bol viac menej prázdny ale stále mohol prísť niekto z učiteľov alebo amíci ak teda už neodišli iným východom. Mal som ale hrozné problémy s dýchaním pretože som mal zašité ústa a dosť krvi v pľúcach alebo kde-to. Ale aj  s vedomím že o chvíľu stratím vedomie a vykrvácam som sa musel nejak doplaziť mimo nebezpečenstva. Chodiť bolo nemožné a dostať sa cez plot tak bola asi najväčšia prekážka. Ani mi nenapadlo ísť okolo, proste som ten plot preliezol a schoval sa v jednej z uličiek medzi panelákmi. Tieto uličky nemajú osvetlenie a boli plné igelitovích vriec na odpadky (boli sme v Americkej štvrti, škola susedí s Americkou a dedinskou štvrťou, je tak na ich hranici. Bolo vlastne dosť možné že keď niekto príde ten bordel odtiaľto zobrať tak skončím na smetisku s ním ale teraz mi to bolo jedno. Nakoniec som aj tak stratil vedomie, len som sa pred tým snažil to urobiť tak aby som si pri tom zakryl čo najviac rán ale fakt nebolo jednoduché zaoberať sa tým aby som o pár minút nezdochol pretože najväčšie problémy mi robila už prebiehajúca bolesť. 

Keď som sa zase prebudil už bola tma, ale bol som vážne prekvapený že ešte žijem. Teda... neviem či žijem. Ale chápete. Prečo som ešte bol schopný vnímať? Vedel som že ruku som mal tak nejak zachránenú nakoľko cez asfalt krv nepretečie ale štrk a boh vie čo na tej zemi bolo v otvorenej rane tiež neboli príjemné. Menšie rany sa sami zacelili a vytvorila sa na nich chrasta a väčšie aspoň prestali krvácať alebo krvácali slabšie.

Teraz bol čas zaoberať sa tým v akom veľkom prúseri som. Nemôžem prísť domov lebo ak otec zistí že som zase nechal Amíkov ma takto doriadiť tak to bude on kto sa postará o to aby som už zdochol, nehovoriac o tom že sa tam ani nedostanem pretože je to 30 minút chôdze bežným tempom a ja by som nedošiel ani 2 metre na koniec tej uličky. Nemôžem si ani zohnať nič na jedenie aj keď tu pri košoch je kopa krýs, potkanov a neviem čoho ešte čo by sa dalo jesť, ale so zašitými ústami ako? Som si istý že by som si stehy vytrhať nedokázal a nemám nôž aby som sa pokúsil ich prerezať. Zatiaľ môžem piť svoju krv, tá obsahuje dostatok živín ale nevydrží to príliš dlho. Jednoducho živiny získané z môjho vlastného tela nedokážu naplniť potreby môjho vlastného tela a bude ich stále menej a menej pretože sa aj tie po krátkom čase minú. Aspoň vodu získať budem musieť. Momentálne som sa cítil ako mŕtvola. Bol som tu ale nebol som schopný hýbať sa. Zaujímaví pocit... zároveň mi to ale prinieslo akýsi podivný pocit pokoja ktorý mi do tejto situácie nesedel. 

<Time skip> o dva dni

Ďalšie dva dni som sa ani nepohol. Chcel som ale nešlo to. Nie preto že by som sa nemohol hýbať, ale hlavne preto že každý pohyb alebo nový kontakt so zemou alebo okolím prinášal ďalšiu bolesť a mne sa nechalo to podstupovať. Preležaniny riskujem radšej. A nejak veľmi som nesnažil hýbať sa ani keď ma začali obžúvať potkany a myši ktoré sa v tom brajgli zrodili. 

Ale dnes sa stala udalosť ktorá ma asi zachránila od večného hnitia pri odpadkoch. Hoci cítiť ako sa vaše telo samo rozpadá je zaujímaví pocit, hlavne ak k nemu nemáte príliš pozitívne väzby ale fyzicky príjemné to nie je a už vôbec nie keď to nemá konca. Myslím že keby som mal zomrieť tak chcem zomrieť zhnitím. Teda ak taká smrť existuje, ale toto už som si asi posral lebo už som sa zastrelil. Hmm... myslím že keď som bol malý mal som sen zomrieť pri leteckej havárii ale už si nie som istý. Sakra, ja som mal tak divné sny.