Stratené spomienky - Tajomstvá temnej minulosti (2)

🪰 Muchy 😒

<time skip>
Momentálne ležím na posteli a pozerám do stropu. Rozmýšľam čo ďalej. Nie som vo veľmi dobrej situácii, jediný kto by mi mohol pomôcť by bola Nemecká ríša ale neviem kde je a možno ani vôbec nie je v meste. Kto vie či neodišiel keď sme všetci v priebehu ani nie 20 hodín zmizli. A naviac keby o ňom OSN zistil mohol by mať problémy ešte aj on. Môžem sa nechať zavrieť do blázinca, potom zdrhnúť a dostať odtiaľ aj Nemecko, ale to situáciu nezjednoduší, skôr naopak. Aj keď by sme boli zase spolu. No a potom je tu otec. Aj keď by som ho mohol skúsiť dostať odtiaľ kde je... nie že by to bol problém, únikové hry boli kedysi mojim veľkým koníčkom a dovolím si povedať že som v nich dobrý. (Nebavíme sa o tých hrách kde niekomu dáte neviem koľko peňazí aby vás zavrel do miestnosti s niekoľkými nápovedami vedúcimi k nájdeniu kľúča aby ste sa dostali von) Ale bojím sa že keby som odtiaľ otca dostal, nie len že by za to nebol ani trochu vďačný ale je veľmi pravdepodobné že by sa potom zase začal ožierať do bezvedomia a všetko by bolo ako predtým. Nechcem otca ktorý bude robiť doma len bordel a budeme sa báť okolo neho prejsť. Nič v zlom, mám ho rád. Iba kvôli tomu nechcem prísť k ďalším úrazom. 

Unicef: Si v pohode? Zas vyzeráš ako mŕtvola. 

Sovietska ríša: Cítim sa ako mŕtvola :/ 

Unicef: Eeeh... treba ti pomoc?

Otočil som sa na neho. 

Sovietska ríša: Asi ma nepustíš von že?

Unicef: Ani náhodou. 

Sovietska ríša: M... 

Unicef: Tak čo je? hovor.

Sadol si vedľa mňa. 

Sovietska ríša: ...Keď som mal kostiach zamontované roxory síce to bolelo menej ako teraz, ale cítil som sa lepšie. 

Unicef: Ako to myslíš? 

Sovietska ríša: No... mohol som skočiť z mrakodrapu a bral by som to ako normálne pretože... keď už bolo moje telo rozbité v podstate to bolo jedno. Ale takto... Nepáči sa mi to. 

Unicef: Prečo ti to vadí? Nechápem. 

Sovietska ríša: Práve som to povedal. 

Unicef: *povzdych* Asi iba nezvyk. Neboj, za pár mesiacov budeš znovu môcť chodiť bez obväzov. 

Sovietska ríša: Fakt si myslíš že vydržím "pár mesiacov" bez úrazu? Nevydržím 2 dni!

Unicef: No teraz vydržíš pretože na seba musíš dávať pozor. 

Sovietska ríša: To ma ako nepustíte von teraz pol roka?

Unicef: Samého určite nie. 

Sovietska ríša: Veľa šťastia s tým. 

Unicef: Ak sa pokúsiš zdrhnúť bude to na tvoj úkor. My sa na teba len snažíme dávať pozor. 

Sovietska ríša: Hej? Čím som si zaslúžil takúto starostlivosť? Poznám minimálne troch ľudí ktorý si za to platia nemalé prachy a ja to mám zdarma! Som ja ale šťastný!

Unicef: Fajn, ale nechápem ten sarkazmus. 

Sovietska ríša: Ja to od vás nechcem. 

Unicef: Prečo?

Sovietska ríša: To nemôžem povedať. 

Unicef: Prečo nie?

Sovietska ríša: Všetci máme nelogické tajomstvá nie? Napríklad vy mi nepoviete že sa mi nesnažíte pomôcť preto aby mi bolo dobre ako sa minimálne ty a OSN tvárite, ale preto aby som niekoho nezabil. Tak ja vám nepoviem že od vás pomoc nechcem pretože ste mi zavreli oboch rodičov. Už zase!