Kráľovná dažďa✔️

Dážď

,,Nieje to tak ako to vyzerá !" obhajovala som sa. Spolu s Jordanom sme sa zjavili rovno pred Maroon.

,,Ako mi toto chceš vysvetliť ?" jačala.
Než som čokoľvek povedala, zakročil Jordan.

,,Toto ostane len medzi nami, inak prezradím zase ja niečo na teba. A teraz bež." Mar sa otočila a vybehla preč. Nemo som sa na to dívala.

,,Čo to....." ako inak v strede mojej otázky zmizol.
Asi by som si na to mala zvyknúť.

Namiesto toho som si dala čižmy do lesa. Mali kultivovanú podrážku a dobre sa v nich zakrádalo, lebo boli moje najtichšie topánky.

A hlavne - potrebovala som si ísť do lesa utriediť myšlienky.
Akoby som zabudla, že len nedávno bol vo väznici. Ak má schopnosti, ako ja tak potom je takmer jasné, že poľahky ušiel.

No kde sa tu vzal a odkiaľ vedel o mojich schopnostiach ? Veď naše mesto sa drží v prísnej tajnosti !! No teda očividne už ani tak nie.

Vyšla som na chodbu a zavrela som dvere. Potichu som prešla k schodom. Moje kroky našťastie tlmil koberec a tak som sa nerušene prikradla k Marooninej izbe. Chystala som sa zaklopať, no začula som hlasy. Zbystrila som sluch a pritisla som sa k dverám. Je mi na 100 percent jasné, že takéto praktiky sú nanajvýš nekultúrne, ale mám pocit, že mi zatajujú niečo dôležité.

,,Takže on o nás vie ?" Nepochybne áno, Astrid.....

,,Je to takmer isté, As," odvetil Harry.

,,Nikoho nech ani nenapadne niečo také... ako...." začal Daniel.

,,Och, vieme kam tým mieriš. Nie, to nehrozí," zhodnotila Mar.

Zaklopala som. Rozhovor stíchol a dvere sa otvorili. Stála v nich Astrid. Zrenice mala rozšírené od strachu.

,,No..... dnes asi nebude tréning.... nemám na to náladu a..... viete.... " Mar prikývla.

,,To je v pohode." povedala.

,,Tak teda idem," zvrtla som sa.
Na chodbe som sa oprela o stenu a zviezla sa na zem.
Slzy som už neudržala a stekali mi po tvári v hojnom množstve.

,,Asi by bolo fér povedať ti, čo je vo veci," ozvalo sa vedľa mňa. Vystrčila som ruku. On sa ma dotkol, preskočila iskra a boli sme na lúke.

Videla som skalu, ale inak nič. Bola poriadne vysoká, a dole trčali ostré kamene.
Sadli sme si do mäkkej trávy.
Slzy mi zrazom zmizli.... akoby sa vyparili. A nebola som za tým ja.

,,Nuž, ide o to, že sú to obyčajný ľudia," povedal. Zamračila som sa.

,,Nemajú žiadne schopnosti, Leona. Sme len my dvaja na celom svete, to ti chcem naznačiť." Chcela som mu veriť, pretože síce sme sa stretli len včera, mala som pocit, že mu môžem dôverovať. A bolo tu veľa vecí, čo som potrebovala vedieť.

,,Naučíš ma, ako robíš to premiestňovanie ?" vstala som.

,,Dobre," vstal tiež.