Kráľovná dažďa✔️

Všetko sa mení

Celý týždeň sme tvrdo pracovali. Akoby Jordan tušil, že po plese už sa nikdy neuvidíme, alebo niečo v tom zmysle. Ja som si nad tým hlavu nelámala, lebo mi to pripadalo fakticky absurdné. Už len tá predstava bola riadne mimo.

Ale za ten týždeň som sa naučila viac, ako za celý život. Viacej vyučovania od Jordana už nepotrebujem. Teda aspoň na túto tému nie.
Ples je dnes večer. Astrid mi darovala svoje šaty. Ľahké, priliehavé a celé
zlaté. Je to to najkrajšie, čo som na sebe kedy videla. Predsavzala som si, že odteraz začnem nosiť zlatú.

Ako sa tak obzerám v zrkadle, niekto mi zaklope na dvere. Pribehnem k nim a otvorím.

,,Slečna...... ples už takmer začal, mali by ste sa tam už ...hm...objaviť," povedal sluha s obdivným pohľadom na moje šaty.

,,Už idem," odvetila som a ponáhľala som sa za ním. Na chodbe klopkali moje nové topánky, s ktorými som sluhu badateľne prevyšovala. Tentokrát sme zabočili do inej uličky, ako obvykle. Na podlahe bol jemný červený koberec. Zrazu sme zastali a sluha mi otvoril dvere. Elegantne som vošla na schody vedúce dole do plesovej sály. Videla som odtiaľto dosť veľa ľudí. Všetky pohľady sa upreli na mňa. Pomaly som zostupovala nižšie.

Moje napätie sa vyparilo v okamihu, keď som zbadala v dave Jordana. Opieral sa o skelnené dvere na terasu. Celý týždeň mi naznačoval, že nemá v úmysle príjsť. A ...... prišiel.

Ladne som prešla k nemu. Ľudia sa zase začali rozprávať.

,,Nečakal som, že to bude také pekné," utrúsil.

,,Nečakala som, že prídeš," ozvala som sa.
On sa uškrnul.

,,Vieš aj tancovať ?" Zamračila som sa.

,,To sa pýtam ja teba," poviem. Bez slova mi chytí ruky. Ani neviem, ako zrazu sme na tanečnom parkete a tancujeme. Hrá nejaká hudobná skopina mne totálne neznáma. Lekcie tanca som veľakrát absolvovala a aj Jordan je v pohode tanečník. Spolu sa dopĺňame, ani jeden krok vedľa. Zrazu hudba spomalí. Na chvíľu zavriem oči. Užívam si každú sekundu tejto vzácnej chvíle. So zavretými očami lepšie cítim Jordanovu vôňu. Pripomína mi voľnosť, vietor a samozrejme jej majiteľa. A keď oči otvorím, obaja sme akosi bližšie k tomu druhému. Uvedomím si, že aj on mal zavreté oči. Zrazu sa celý svet spomalí a naše pery sa spoja. Obaja zavrieme oči. Je mi jasné, že obaja cítime to isté. Najradšej by som tak zostala navždy.

Zrazu sa ozve zvuk akoby niekto rozbil sklo. Otvorím oči a panicky sa rozhliadam po sále. Hudba stíchla a všetci sledovali jedinnú vec ; niekto rozbil terasové dvere. A dnu vchádzajú zástupy vojakov. Odniekiaľ sa ozve krik.
Je to to pred čím nás veľakrát varovali - niekto nás našiel.

Zrazu sme sa ocitli v tieni lesa. Po chvíli som si uvedomila, že sme pri vchode na lesnú cestu. Musel nás sem premiestniť Jordan.

,,O dve minúty sa tu stretneme !" vyhlási.

,,Vezmi si všetko životne dôležité," a zmizol.

Premiestnila som sa do izby. Bolo mi jasné, že každú chvíľu sem niekto vtrhne. Neodvážila som sa ani zapnúť svetlo. Do batoha som si hodila oblečenie, niektoré veci, ku ktorým prechovávam citový vzťah a fľašu dopoly naplnenú vodou. Pribalila som si aj jeden náhrdelník a odmiestnila som sa naspäť k lesu.

Joran už tam stál. Do ruky mi strčil pokrkvaný papier.

,,Mapa...." začal.

,,Počkaj, Jordan, načo mi to bude ? Hádam mi nechceš povedať, že odchádzaš ?" Chytila som ho za rukáv košele.
Smutne sa na mňa pozrel.
,,Musím isté veci doriešiť, Leona. Chcem aby si vedela, že sa vrátim. Musíš nájsť moju vilu. Dal som ti mapu...."
Dôrazne som ho za ten rukáv poťahala.

,,Nemôžeš odísť !!!" môj hlas sa zmenil do histerického pišťania.

,,Ver mi, že najradšej by som pri tebe ostal navždy, Leona. Lenže my nie sme obyčajní ľudia. Musíme riešiť veľa vecí.... a až potom máme čas na seba. Ale aj tak ťa milujem. Chcem, aby si to vedela."
Chvíľu bolo ticho.
,,Nezabudni na mňa, pretože na teba budem čakať," poviem napokon.

Mesto za nami sa rozhorelo. Plamene na neho vrhali zvláštny odtieň červenej.
Vystrel ku mne ruku. Podala som mu svoju.

,,Daj mi 500 rokov," a pritiahol si ma k sebe. Teraz bol ten bozk už nie taký výnimočný. Ale musela som si ho užiť, ak mám pol tisícročia čakať na ďalší.

,,Nezabudnem na teba. Nikdy." A zrazu ho niet. Chvíľu dezorientovane hľadím na miesto, kde stál. Potom sa premiestnim na skalu. Asi by som ju mala začať písať s veľkým S.

Aj z takejto diaľky som videla plamene zožierajúce mesto. Niekto zomrie teraz. Ja nie. Čaká ma ešte veľa času.

***********Koniec prvej časti********