Kráľovná dažďa✔️

Búrka

V noci som sa zobudila na strašný rachot. Rozospato som sa postavila a prezerala som izbu. Pohľad sa mi zastavil na rozbitom okne. Vietor.
Keď som sa večer vracala z výcviku, začalo pršať. A keď teraz takto leje, môže to znamenať len jedno.
Veľká augustová búrka prišla o niečo skôr.

Prezliekla som sa z nočnej košele do tmavomodrých riflí, tréningového trička a starých dobrých loveckých čižiem.

Otvorila som dvere a vybehla som z izby. Niektorí obyvatelia hradu boli na chodbe a zhovárali sa medzi sebou. Keď ma zbadali, vďačne prikývli. Nevšímala som si ich. Zbehla som dole po schodoch a narazila som do vysokej blondýny.

,,Nevidela som ťa," povedala som Astrid.

,,Chcem, aby si vedela, že ma to mrzí, Leona. Nikdy sme neboli dobré kamarátky a tak to chcem odčiniť. Ráno odchadzáme. Predtým ti niečo dám," povedala rozhodne.

,,Musím ísť.."
,,Viem."
Otvorila som bránu a vybehla som von. Bola hlboká noc a vonku bola hotová pohroma. Do neďalekého stromu udrel blesk a výstražne sa zvalil na miesto, kde som len pred sekundou stála. Lenže ja už som sa premiestnila k lesu.
A urobila som prvú vec, čo mi napadla.

Na Skale to nebolo o nič lepšie. Vedela som si živo predstaviť, že keby som sa postavila bližšie k okraju, vietor by ma zhodil dole. A ešte k tomu tam bola v mokrom oblečení riadna zima. Za každým závanom vetra som sa roztriasla.

,,Leona !" Za mnou sa zjavil Jordan ako na zavolanie.

Spolu sme našli zdroj búrky. Hrali sme sa s prírodnou energiou a prenášali sme ju do bleskov. Bolo to pre nás také prirodzené ako spánok.

A zrazu prestalo pršať. Taký rýchly koniec bol neprirodzený ale pre tunajších ľudí to už nebolo ničím neobvyklým.

Vyčerpane sme si ľahli na tvrdú zem.
Obaja sme boli mokrí, ako keby sa na nás vylialo jazero. Jordan nás silou vetra usušil. Síce by som to dokázala aj sama, kráľ vetra tu bol on.

Zrazu som si uvedomila, ako príjemne sa mi pri ňom leží. Nepotrebujem nikoho iného. Ani Maroon,ani nikoho iného.
A keď si tak uvedomím, o takých sto rokov už budem mať len jeho..... to je teda predstava.

,,Na tom plese bude celé mesto, je tak ?" ozval sa.

,,Myslím, že áno..." Začnem sa dusiť smiechom. Je vôbec možné, že sa niekto bojí plesu ??? No očividne áno.

,,Bude tam aj tvoj otec ?" Nadvihnem obočie.

,,Nie."
,,Tak počkať... to s tým, že tam bude celé mesto si si vymyslela !" Zadívam sa na les. Len niekoľko míľ odtiaľto je jeho dom. Chcela by som tam ísť, lenže nikdy som tam nebola, teda sa tam nemôžem premiestniť a peši by som sa tam dostala asi za týždeň.

,,Nie, bude tam takmer každý z mesta. Ale aj tak tam nikoho nepoznám a keďže je na ples voľný vstup bez pozvánky tak som si povedala, že by bolo fajn, kebyže tam budeš ty. Ale ak tam nechceš ísť, pochopím to."

Chvíľu nehovorí nič.
Potom sa ozve :
,,Ja teda prídem," uzavrie túto tému.
Sadnem si.

,,Ideme trénovať ?" nadhodím. Aj on sa posadí oproti mne.

,,Poďme."