Kráľovná dažďa✔️

Búrka

Stáli sme na Skale. Rozbehla som sa k Aline. Ležala na zemi pri okraji Skaly.

,,Odneste.....ma k ........ vílam," zachripela.

Vystrela ruku od krvi. Najprv som jej chcela niečo povedať, no všimla som si, čo mi podáva. Kľúč.

Vzala som ho a ona znahybnela. Nie, nezomrela. Potlačila som slzy a neprístupne sa pozrela na Jordana.

,,Musíme ju odniesť k vílam." Prikývol.
,,A vieš, ako sa tam dostaneme ?"

Táto otázka ostala visieť vo vzduchu. Mám kľúč, ale neviem, kam pasuje. Vieme jeden symbol (áno, z tvaru jazera je odteraz symbol).
No nič z toho nám nepomôže. Prezrela som si kľúč. Medzi všetkými zárezmi a výčnelkami bolo čosi ako čiara. A tak som tak ako jeď otvárate vrchnák pera vytiahla výčnelkový koniec od tej prvej strany.

Tá bola zakončená ostrým hrotom. Prezrela som si povrch Skaly. Zhruba v strede som začala kresliť. Akoby mi ruka sama od seba nakreslila kľúčom obrysy jazera. Keď som skončila, vstala som aby som si prezrela svoj výtvor.
Kresba sa rozsvietila. A zem sa premenila na prach. Stála som na vrchu kamenného schodiska. Kruh zeme, ktorý schody zakrýval sa vyparil.
Jordan sa postavil vedľa mňa.
V rukách niesol Aline. Nechcela som, aby mal pocit, že sa tam dole bojím vstúpiť a tak som sa pohla. Ten zostup mi bol dôverne známy.
Tmavé chodby sú osvetlené jedinou fakľou. Zem je zrazu len z kameňa.

Vstupovala som do tmy. Prirodzené svetlo zmizlo už po niekoľkých schodoch. Mala som dosť nepríjemný pocit, že nás tu niekto zatvoril. Jordan nehovoril nič. Niesol Aline.

Za každým rohom sme niečo očakávali. Dvere, nejakú zmenu, čokoľvek. No nič také sa nestalo.

Šli sme ďalej a zrazu fakľa pri nás zhasla. Znova som ju zapálila a vzala si ju. Blížili sme sa totiž k rohu, kde už ďalšie fakle neboli.

Takmer som dostala infarkt, keď sa z tmy vynorila postava. Dlhé, červené vlasy, žiarivé oči. No uši mala akosi zašpicatené.

,,Zdravím. Som Calla. Bývam tu. Strážim posvätnú zem víl pred votrelcami."
Vytiahla ostrý meč pripravená na útok.

,,Nie ! Počkaj. My sa len potrebujeme stretnúť s vílami. Vážne." Vytiahla som Baylis.

,,A kohože to nesiete ?" Priplichtila sa k Aline.

,,Chcete ju uzdraviť, predpokladám. Kým tam dojdete bude po nej. Navrhujem malý kompromis. Ja ju odveziem skratkou do ošetrovne a vy už ďalej pôjdete bez fakle a bez zbraní."
Prikývla som.

,,Platí." Podala som jej Baylis.
Skúmavo sa naňho zahľadela.

,,Toto si radšej nechaj."
Jordan jej podal Aline. Ona si ju poľahky prehodila cez plece a spolu s Jordanovým mečom zmizla. Jednoducho bola preč.

,,Neviem prečo, mám pocit, že sme jej ju nemali dávať," povedal Jordan.
,,Očividne nevedela, že vidím po tme. A Baylis stále máme, tak čo. Poďme ďalej."
***Cassie*****

Všade bola tma. Nevidela som si ani na nos. Najprv som plánovala počkať na pomoc. No teraz som tu už pridlho. Možno, keď začnem tancovať, nebude mi tak zle. Áno,super nápad. Veď je tu tma a aj tak tu nikto nie je.
Začala som si pospevovať a nohou som narazila do dačoho živého.

,,Preboha, kto je tu ?" zvreskla som.
,,To sa pýtam aj ja." Ten hlas by som spoznala kdekoľvek.

,,Will, bože, prečo si mi nepovedal, že si tu ?!!"
,,Pretože som nevedel, že si tu ty..."
Objala som ho v tej tme som ale nič nevidela.
,,To je v pohode. Nemáš nejaké svetlo ?"
Zrazu sa priestor okolo mňa rozsvietil. Will držal v ruke čosi ako čarovný svietiaci kameň. Radšej som sa ho na to nepýtala.
,,Dobre, teraz sa odtiaľto musíme dostať." Začala som sa rozhliadať po stene jaskyne.
,,Niekde tu musí byť niečo.... nejaký spúšťací mechanizmus , tajná chodba.... čokoľvek."

Will sa na mňa skúmavo zahľadel. Ten pohľad dobre poznám.
,,Myslíš, že nás dali do väzenia s tajnou chodbou ?" nadhodil.
,,Myslím, že vzhľadom na to, ako sme tu dlho im na nás ktoviejako nezáleží. Alebo nás využijú neskôr, no ja tu nemienim čakať na....." Zrazu sa jeden kameň pod mojou rukou posunul a za ním sa odhrnul celý kus steny a odhalil chodbu.
Víťazoslávne som sa uškrnula a vošla do chodby.Chvíľu sme šli len tak rovno, až sme došli na miesto, kde sa cesta rozdvojovala. Váhala som. Will sa usmial a vybral doprava.
Šli sme v tmavej podzemnej chodbe a odrazu sme vošli do kamenej miestnosti. Ďalšia cela.
Zrazu na mňa niekto skočil a zrazil ma k zemi. Spoznala som dlhé čierne vlasy a spôsob, akým ma uchopila. Silno a efektívne. No robila to, akoby musela, nie chcela.
,,Astrid." Spoznala môj hlas a pustila ma. Vstala som a objala ju.

,,Ako ste ma našli ? A čo sa stalo ? Kde sú ostatní ?" vypytovala sa.

,,Poď," vošli sme do chodby.
,,Šli sme tade až sme ťa náhodou našli. A nikto nevie, čo sa stalo. Ostatných sme nenašli. No ak sa vyberieme tadeto, možno ich nájdeme."
Rozbehli sme sa druhou odbočkou. Táto cesta bola o dosť dlhšia. Ešte, že sme bežali, asi by ma nebavilo tak dlho chodiť. Odrazu sme zbadali svetlo, načo sme sa ešte rýchlejšie rozbehli.
A vyšli sme na horskú lúku. Všade rástli divé rastliny, niekde boli iba skaly.

,,Mali by sme odtiaľto zmiznúť. Čo keby sme sa skúsili premiestniť ? Napríklad na Skalu ?"
Astrid namietla : ,,Mne sa vo väzení nedalo premiestniť."

,,Musíme to aspoň vyskúšať," povedal Will a vzápätí zmizol. Nasledovala som ho.

*********

,,Dobre a teraz ako sa odtiaľto dostaneme."
Viedla som ho hlbšie do Skaly. Bože, po tých schodoch už musíme byť aspoň v strede Zeme.
Odrazu sa v tme zjavila priekopa. Jordan šiel naslepo predomnou aby nás bránil, kebyže sa stane niečo zlé.

,,Stoj !" stiahla som ho späť. Obaja sme ležali na zemi pred dierou. Tá priekopa bola dosť široká na to, aby sme ju preskočili. A na druhý koniec sa premiestniť nemôžeme, pretože sme tam v živote neboli.

,,Čo keby sme ponad ňu preleteli ?" ozval sa Jordan.
Skôr ako som mu stihla odvetiť niečo ironické dodal : ,,Ovládame predsa vzduch."

A z ničoho nič vyskočil a akoby ho nejaká neviditeľná sila niesla vpred dopadol na druhý koniec.

Vyskočila som a nechala vzduch aby ma unášal. Práve keď som hľadela do čiernej hĺbky priekopy ma čosi chytilo za nohu.
Skríkla som a z rúk mi vyšľahol plameň. Dopadla som na zem vedľa Jordana. Podal mi ruku a vzdialili sme sa od diery.

,,Stále som zvedavá, ako sa vrátime späť."
Jordan mi na to nepovedal nič, len mlčky súhlasil. Šli sme ďalej a cesta bola pomaly užšia, až sme museli ísť za sebou. Tentoraz som šla prvá. Baylis som zvierala v rukách pripravená na čokoľvek. Zrazu sme vošli do miestnosti s neprirodzeným svetlom. Okolo dlhého, dreveného stola sedelo asi okolo 12 žien.
Vlasy mali rôzne. Niektorá ich mala zelené, iná fialové, ale boli tam aj prirodzené odtiene. Oblečenie mali ako vytvorené z prírody. Jedna mala kôru zo stromu, iná šaty z kvetov. No najviac som sa strhla pri krídlach. Obrovské krídla siahali jednej až po zem, iná ich mala ako mucha. A ich oči boli len jednofarebné - bez zreničky.

Všetky sa na nás skúmavo zadívali, iba jedna ku mne pribehla. Mala tmavomodré vlasy a šaty v podobných farbách.

,,Som Búrka. Tá, čo ti dala moc."