Kráľovná dažďa✔️

Vládkyňa ľadu

Vstala som z postele a prešla som k oknu.
Snežilo. Ľahké snehové vločky padali na chodník a tvorili na ňom jemnú, bielu vrstvu.

Už vyše päťdesiat rokov v našom meste nikto ani nedúfal v poriadnu zimu. A teraz kôli nej zavreli školu.

Otočila som sa a podišla k zrkadlu. Moje biele vlasy mi voľne padali na plecia. Moje oči boli ako ľad. Také bledomodré oči nikto iný nemal.
A moja pleť bola bledá.
Ako sneh.

Prerušilo ma zvonenie mobilu. Nahla som sa k taške, vytiahla som ho. Na displeji svietilo jedno meno. Meno môjho najlepšieho priateľa. No ja sa s ním nemôžem stretnúť....

,,Will ?"
,,Ahoj, Cassie. Nechceš ísť so mnou na jazero ? Len tak sa prejsť, alebo skúsiť, či sa nedá korčuľovať," povedal.
Zahryzla som si do pery. Presne vedel, ako ma tam dostať.

No ja tam nemôžem ísť.

,,Cassie ? Si tam ?"
Zložila som.

Takmer som mu znova zavolala. Potom som si spomenula, čo som čítala v novinách o tej babe, čo spôsobila smrť kopy ľudí. Len kôli tomu, že svoju silu neovládla.
Polícia to nevie vyriešiť. No ja uz to chápem. Nesmiem spraviť rovnakú chybu, ako ona.
A ani nespravím.

No keď mi o desať minút zdola zazvonil, obliekla som sa a o chvíľu sme sa už prechádzali po zasneženej ceste.

,,Prečo si ma vtedy zrušila ?"

,,Hmmm, no vošla mi do izby mama. Vieš si predstaviť..."
O mojej mame bolo všeobecne známe, že je fakt histerická. Takže som to dobre zahovorila.

,,Nezdá sa ti to zvláštne ?"
Preľaknuto som sa naňho pozrela. Nie, nemohol ma odhaliť, som v pohode.
Avšak i keď som si to stále opakovala, neverila som tomu.

,,Ten sneh. Vyše polstoročia nič a teraz je tu takmer kalamita. Také veci sa nedejú len tak ...."

Prezrela som si ho. Obyčajné hnedé vlasy mu padali do očí, ktoré sa navyše skrývali za hrubými rámami okuliarov. Bol veľmi milý a dalo sa s ním fakt dobre porozprávať. Možno lepšie než s ktorýmkoľvek dievčaťom z mojej triedy.
Slovami Cheryl Petersonovej; ľahká korisť. Alebo posledná možnosť.

No bol to môj najlepší kamoš. A práve teraz, tým, že je tu somnou je v smrteľnom nebezpečenstve.

Prehodila som si vlasy na druhú stranu.

,,Nemám taký pocit, že sa dnes pôjdeme korčuľovať," povedala som.

Nemyslela som na ľad a na ten všeobecne známy fakt, že nie je dosť tvrdý, ale na Cheryl a ostatné školské princezny spolu s ich chalanmi na brehu jazera. Oni nás tiež zbadali a pomaly sa k nám blížili.
Nemohli sme utiecť. No mohli sme sa nenápadnejšie skryť.

A tak sme sa pohli k brehu jazera, ktorý bol takmer zo všetkých strán obrastený kríkmi a stromami.

Will sa postavil na ľad. Chvíľu tam len tak stál a potom sa začal prechádzať popri brehu. Cítila som ten tlak, akoby chodil po mne. A v sekunde, keď už sa ľad mal preboriť som ho stiahla na zem.

Skôr než stihol niečo povedať sa za nami zjavila hnedovlasá Cheryl v sprievode ostatných ľudí-ktorých-nikdy-v-živote-po-strednej-nechcem-stretnúť-a-pokiaľ-je-to-možné-ani-počas-strednej.

Nahla sa ku kameňu, ktorý ležal na zemi vedľa nej a elegantne so švihom ho hodila do diaľky. Chvíľu sme sledovali, ako sa šmýkal po tenkom ľade, ďaleko od nás.

Až kým sa pod ním nepreboril ľad. Bolo to možno normálne nemožné, ale keď som tomu dopomohla.....

,,Čo vy tu ?" zamerala sa na nás. Pomaly ku mne podišla. Chvíľu sme jedna druhej skúmali tvár. Boli sme navzájom úplne opační ľudia. Už len tvár, tá jej bola stretnutie miliónov jemných nekomplikovaných línií, pričom tá moja bola ostrejšia, komplikovaná a nezameniteľná. Ona bola opálená, ja takmer biela. Ona mala biely kabát, ja čierny.

Naraz mi strhla čiapku a odhodila ju doprostred jazera. Zastavila sa na ľade a všetci sledovali, čo urobím.
Nepotrebovala som ju, no to sa ona nesmie dozvedieť.

Zlomyseľne sa uškrnula a vzduch ju sám posunul smerom k ľadu.

,,Choď po ňu." Rozkázala som.
Urobila krok naspäť. Mohla som jej urobiť čokoľvek, no zrazu na ľad vyšiel Will.

,,Nechaj to tak, pôjdem ja."

,,NIE !" Rozbehla som sa a po ľade som bežala preč, preč od nich, od všetkého. Prebehla som popri čiapke a šla som ďalej.

Ľad sa podomnou spevňoval a vytvárala som akúsi cestičku, po ktorej sa dalo prejsť.
Keđ som sa dostala k miestu, kde sa jazero končilo a začínal potok, obzrela som sa.
A zbadala som Willa, ako beží za mnou. Vtedy mi prvýkrát v živote napadlo, že mu na mňe naozaj záleží.
A v tom sa rovnako ako na mojej i na Cherylinej tvári zjavil ten istý strach. Obe sme počuli ten nezameniteľný pukot ľadu sekundu pred tým, než sa Will prepadol do ľadovej vody.

Rozbehla som sa vpred. Nikdy v živote som nebežala tak rýchlo, ako teraz. Šesťmetrovými krokmi som sa blížila k nemu. Už som svoju silu nedokázala ovládať a po chvíli sa tam rozpútala ozajstná snežná búrka. Ľudia sa vytrácali a ja som dobehla k diere v ľade.
Neuveríš, kým nespadneš, pomyslela som si.

Zhodila som zo seba bundu a topánky. Zima je môj spojenec, nepriateľov mám na druhej strane jazera.

Sadla som si na okraj diery a skočila som do mrazivej vody. Bolo to niečo iné, taký príval energie som nečakala.

Plávala som ďalej a chlad vo vode ma posúval vpred. Postupne som sa dostala dosť ďaleko, až som zbadala akési bezvládne telo. Vznášalo sa tesne pod ľadom. Nemôže byť mŕtvy !!!
,,Will !!" zakričala som, no uvedomila som si, že som pod vodou a dochádza mi vzduch.

Preplávala som k nemu a rozbila ľad nad nami. Vytiahla som sa von a potom jeho. Nemala som najmenšie tušenie, ako sa zachraňujú ľudia.
Položila som ho na ľad a dala som mu dole bundu.
Potom som si ľahla vedľa neho a snažila som sa ho zahriať.
Minúty sa spomalili, cítila som každú sekundu, stotinu, či tisícinu.
A potom som zistila, že mu už nebije srdce. Mnou sa začal šíriť nevysvetliteľný pocit.
Už nikdy nebudem počuť jeho smiech, už nikdy nebudeme preberať otrasný vkus Cheryl Petersonovej, už nikdy viac mu nepoviem, čo sa so mnou deje.

Musím byť vždy taká sebecká ?!
Áno, Cassie, kôli tebe zomrel. Tvoj najlepší priateľ zomrel kôli tebe. Mala som ostať doma, nemala som ísť s ním von, ešte by žil.
Netrvalo dlho a prišla záchranka.
Tentoraz bol ľad pevnejší než betón, o to som sa postarala.

A v ten istý deň, keď som sedela na plastovej lavičke v nemocnici vedľa Willovej sestry Elisabeth mi vlastne došlo, čo sa stalo.
V posledných minútach jeho života, keď zomieral na podchladenie a predtým sa takmer zadusil som ho ešte viac zmrazila.

A potom vyšiel von lekár a jeho smutný výraz mi prezradil, že je to pravda.

Musím ujsť skôr, ako sa stane niečo horšie.